V knihe Adolfa Zimmermanna, ktorá má nadpis Tešte sa, veriaci katolík sa sťažuje takto: „Verím v Boha, ale ho nedokážem milovať. Človeka milovať viem, lebo ho vidím a sa s ním aj rozprávam, ale Boha? Akože ho môžem milovať, keď ho nevidím?“

Vďaka dnešnému evanjeliu je možné dať tomuto mužovi odpoveď. Neviditeľného Boha môžeme milovať cez jeho viditeľného Syna, Ježiša Krista, ktorý chodil po tejto zemi, ako jeden z nás. Ježiša môžeme milovať tak, že budeme zachovávať jeho prikázania.

Túto odpoveď si vypočul evanjelista Ján od samotného Krista a často ju vo svojich spisoch uvádzal. Lebo totiž už v tých časoch šarapatili bludári – gnostici, ktorí tvrdili, že boh Hermes vnuká človekovi v akomsi duchovnom spánku poznanie Boha. Kto ho obsiahne, ten potom bude spasený. Evanjelista Ján sa musel rázne postaviť proti tomuto bludu a hlásal, že poznanie Boha je možné iba od Božieho Syna Ježiša Krista, a to tak, že uveríme v jeho Božie slovo. Keď človek Kristovi uverí, vtedy ho Boh naplní svojou pravdou a láskou. Túto lásku potom musí prejaviť aj navonok, a to nielen slovami, napríklad: „Bože, milujem ťa!“ ale najmä skutkami, ktorými spĺňa Božie prikázania. Poviete si: „Načo o tom hovoríme? Veď kde je dnes gnosticizmus, ktorý bol problémom 2. až 5. storočia?!“ Je to síce pravda, ale verte alebo neverte, i nám hrozí tento blud. Buďme úprimní, že my si tiež niekedy predstavujeme svoju spásu asi takto: „Hlavná vec, že som pokrstený, chodím do kostola, ba raz do roka idem aj na spoveď a prijímanie, dal som pokrstiť svoje deti, ba dokonca majú aj prijímanie a birmovku, sú teda na poriadku.“ Lenže, bratia a sestry, či je toto hlavná vec v našom náboženstve? Pokiaľ by sa ono malo odohrávať iba v rovine kostola či obradov, potiaľ by sme aj my boli blízki bludárom – gnostikom. Ježiš si ale takto nepredstavoval svoje náboženstvo a Ján podľa jeho vzoru brojil proti takému náboženstvu. Preto ani my nemôžeme iba do týchto mantinelov uzatvoriť svoje náboženstvo. Veď Ježiš nás po každej omši posiela do všedného života, aby sme tam, v praxi, uskutočňovali jeho náboženstvo. Posiela nás, aby sme odtrhli pohľad od jeho rán namaľovaných na kríži a išli do každodenného života obväzovať jeho skutočné rany, o ktorých sa vyjadril takto: Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne. Lebo vo svete sú skutočné rany Krista, ktoré máme hojiť. V týchto ranách nájdeme spásu, keď ich budeme obväzovať skutkami lásky. V týchto skutkoch sa prejavuje naša viera a dokazuje sa nimi naša láska. Lebo viera bez skutkov je mŕtva. Tu môže niekto namietať: „Potom načo je kostol s omšou a prijímaním, načo je modlitba, krst, birmovka a cirkevný sobáš?“ Je na to, aby Boh mohol týmito prostriedkami vlievať do nás silu na lásku. Veď si len predstavte, koľkými skutkami lásky by mali oplývať kresťania, keď Boh do nich vlieva toľko lásky? A či by to nebol hrozný paradox, keby nás v týchto skutkoch prekonávali a prevyšovali ľudia, ktorí nechodia do kostola?

Pozrite, 17. marca na programe Českej televízie vysielali Kresťanský magazín. V ňom hovorili o dvoch francúzskych rehoľných sestrách, ktoré svoj život zasvätili pastorácii medzi prevádzkovateľmi zábavných atrakcií. A tak už niekoľko rokov žijú v maringotke a denne sa pohybujú medzi kolotočmi, autíčkovou dráhou a strelnicami. Uprostred týchto ľudí sa snažia žiť Kristov život, vyučujú im deti náboženstvu a pripravujú ich na krst, či prvé sväté prijímanie. Sú šťastné, keď stretnú kňaza, lebo ho môžu požiadať o odslúženie svätej omše. Vtedy sa autíčková dráha mení na kaplnku, pokladňa na obetný stôl a autíčka na kostolné lavice. Ako samé hovoria, nie je síce o svätú omšu veľký záujem, ale už majú „skalných“ veriacich, ktorí sa na nej vždy radi zúčastnia. A „kolotočári“ vydávajú svedectvo, že rehoľné sestry sa stali ich matkami, „bútľavými vŕbami“, a pre ich deti sú to vychovávateľky i babičky v jednej osobe.

To je obraz opravdivého kresťana katolíka, ktorý čerpá Ježišovu lásku zo sviatostí a z modlitby – potom ju prelieva v skutkoch lásky do iných. My si práve z tohto pohľadu spytujme v dnešnú nedeľu svedomie: „Sme opravdiví kresťania katolíci? Dokážeme práve cez modlitbu a sviatosti čerpať Ježišovu lásku a potom ju prelievať do konkrétnych skutkov každodenného života? Cíti to naša rodina, spolupracovníci, spolužiaci, susedia? Vidia v našej dobrote Božiu dobrotu?“

A čo na záver? Rozdávajme! Aj za tú cenu, že niektorým budeme na posmech. Lebo len cez skutky lásky prejavíme svoju lásku samému Kristovi a cez neho nebeskému Otcovi.