Keď čítame knihu alebo pozeráme zaujímavý film, vždy sa pokúšame nájsť hlavnú myšlienku diela, necháme sa ňou osloviť a obyčajne si ju pamätáme dlhé roky. Keď pri rozhovore s niekým sa to dielo spomenie, hneď vieme, o čom je reč. Hlavná myšlienka sa niekedy môže stať aj akýmsi mottom do ďalšieho života.

Aká je hlavná myšlienka dnešného evanjelia? Možno niektorí povedia, že je to predobraz Eucharistie. Myslím si ale, že treba ju hľadať niekde inde. Je ňou veta: „Vy im dajte jesť!“

Evanjelista Matúš totiž rozpráva o nasýtení hladných ľudí. Vykladači Svätého písma hovoria, že nasýtenie sa mohlo stať dvojakým spôsobom. Buď tak, že v Ježišových rukách sa zázračne rozmnožili ryby i chleby, a to do takej miery, že stačilo pre tisícové zástupy – a takto si to aj väčšina z nás predstavuje, alebo tak, že apoštoli, ktorí najskôr chceli ľudí prepustiť, aby si oni v pokoji mohli zjesť svojich päť chlebov a dve ryby, boli Pánom vyzvaní, aby jedlo dali pre všetkých a k ním sa potom pripojili ostatní. Každý dal zo svojich zásob, ktoré si priniesol, a tak sa všetci nasýtili. Aj to by bol zázrak, pretože lakomí a egoistickí ľudia sa dokázali podeliť, a tak bol dostatok jedla pre všetkých.

Nasýtenie iných je aktuálne aj v dnešnom svete. Žijú v ňom milióny ľudí, ktorých hlavnou myšlienkou ráno alebo večer je chlieb. Ľudí, ktorí od hladu nemôžu zaspať, a ktorí tvoria dve tretiny ľudstva. Ročne ich zomiera asi 40 miliónov. Preto Ježiš hovorí, že k ľudskému hladu nemôžme byť ľahostajní. Iste by bolo zaujímavé zistiť z evanjelií, koľko času venoval Ježiš úsiliu pomôcť hladujúcim, biednym, chorým a trpiacim. Preto žiada aj od nás, aby sme tak robili: „Vy im dajte jesť!“ Aby sme to dokázali, prisľúbil nám silu Ducha Svätého, a že to funguje, ako prví si vyskúšali apoštoli. Skutky apoštolov nám to potvrdzujú: „Prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.“ To sú zázraky, ktoré konali prví kresťania silou Ježišovho Ducha, aby nikto medzi nimi nebol hladný. Takú istú úlohu ale Ježiš zveril aj nám. Nedá sa ničím nahradiť, ani modlitbou, ani pobožnosťou, ani ružencom, ani omšou, ani prijímaním. Splníme ju len jediným spôsobom, keď hladným dáme jesť.

O tejto skutočnosti rozpráva aj ruský filozof a spisovateľ L. N. Tolstoj. Píše o vychovávateľke Nine, ktorá viezla 15- ročnú Soňu a 6- ročného Peťa do vzdialenej obce. Cestou sa im pokazil koč a bolo ho treba opraviť. Vtedy sa ukryli do domu, pri ktorom sa im to stalo. V dome boli tiež dve deti, podobného veku, bosé dievčatko a takmer nahý chlapček. Nina bola šťastná, že na cestu si zobrali aj jedlo. Natrela chlieb s maslom, naliala do pohára mlieka a Soňu s Peťom ponúkla. Deťom ale nechutilo, keď videli sedliacke deti, ktoré sa pri pohľade na jedlo rozplakali. Matka ich ospravedlňovala, že sú hladné. Soňa požiadala vychovávateľku, aby dala deťom, že oni s bratom jesť nebudú. Nina začala filozofovať, že predsa Pán Boh dal jednému viac, inému menej. V kúte sedel dedko detí a na vychovávateľku zareagoval takto: „Detičky, Pán Boh má rád všetkých ľudí. To nie je jeho vôľa, aby jedni boli najedení a druhí hladní. To ľudia tak zariadili, lebo zabudli na neho. Keby totiž žili podľa jeho vôle, všetci by mali, čo im je treba.“ Soňa sa spýtala dedka, čo teda treba robiť? On odpovedal: „Treba poslúchať Božie slovo. Boh chce, aby sme sa so všetkým podelili na dva diely.“ Soňa a Peťa povedali, že keď budú veľkí, vždy tak chcú konať. Dedko ich upozornil, aby na to nezabudli, keď budú bohatí. Medzitým prišiel kočiš, že všetko je v poriadku a deti s vychovávateľkou pokračovali v ceste.

A iný spisovateľ dodáva: „Keby tento príkaz kresťania boli vždy plnili tak, ako v prvých storočiach, dejiny by sa ináč vyvíjali. Nebolo by prišlo k sedliackym vojnám a nikdy by nemusela tiecť krv ľudí, ktorí sa vzbúrili za sociálnu spravodlivosť.“

Teraz si poviete, že predsa u nás má každý chlieb a tí, čo žobrú pred kostolmi, nemajú hlad, ale smäd a túžia po drogách. Máte pravdu. Aj ja som viackrát našiel zahodený chlieb so šunkou či rezňom, ktorý som dal človekovi, tvrdiacemu o sebe, aký je veľmi hladný. Lenže je to všetko? Nemáme azda inú povinnosť v otázke hladu? Netrápi nás, že vo svete zomierajú ľudia od hladu? Možno iba bezradne hodíme rukou a položíme si otázku, že ako im my môžeme pomôcť, keď je to od nás tak ďaleko? Ježiš nám dnes radí. Víťazstvo nad hladom je možné len víťazstvom nad vlastným egoizmom. My sa musíme premeniť, aby sme boli pozorní, prívetiví, ochotní, úslužní, láskaví a štedrí k ostatným ľuďom. Potrebujeme k pecňu chleba nové srdce, v ktorom je Ježišov Duch. Až sa svet obnoví Ježišovým Duchom, nebudú ľudia umierať hladom. Túto obnovu ale musí začať každý sám od seba, a tým začneme premáhať hlad vo svete.

Prosme preto pri dnešnej svätej omši, aby nás Ježiš naplnil láskavým duchom, aby sme sa zázračne premenili na nových, láskyplných ľudí, ktorí vedia iným dopriať a poskytnúť chlieb, úsmev a radosť – a to je hlavná myšlienka dnešnej nedele.