Skončili sa prázdniny a dovolenky, ktoré pre mnohých boli aj stretnutím sa so zaujímavými ľuďmi. Nadviazali sme nové priateľstvá, ktoré môžu trvať aj po celý život. Treba len dúfať, že sme pri bezstarostnosti a „vypnutí“ od pracovných a školských povinností, nestratili priateľstvo s Bohom. Tu si možno mnohí povzdychnete a poviete, že je iné stretnúť človeka, ktorého vidíme a počujeme, ako sa rozprávať o Bohu či s Bohom, ktorého nevidíme a nepočujeme. Boh to veľmi dobre vedel, preto nám porozprával o sebe cez vlastného Syna. Ježišove informácie o Otcovi sú preto také cenné a dôležité.

Aj v dnešnom evanjeliu Ježiš prirovnáva Otca k hospodárovi, ktorý pri výplate robotníkov, pracujúcich v jeho vinici, počína si celkom inak, ako je zvykom.

Už na prvý pohľad je jasné, že Ježiš nechce rozprávať o sociálnej alebo robotníckej otázke, o spravodlivej alebo nespravodlivej mzde či o vzťahu medzi robotníkom a nadriadeným. On má na mysli čosi iné. Chce zmeniť predstavu svojej doby o Bohu. Veď ľudia ho vnímali ako pána, ktorý za prácu je povinný odmeniť človeka primeranou odmenou, a preto si určili stovky predpisov, čo treba pred Bohom vykonať, aby bol donútený ich odmeniť. Do detailov si stanovili pravidlá o tom, čo sa smie a nesmie jesť, ako sa treba umývať a kúpať, koľko treba obetovať do chrámovej pokladnice alebo čo sa smie a nesmie robiť v sobotu. Kto zachovával tieto predpisy, bol pred Bohom spravodlivý a za to ho musel aj odmeniť podľa jeho výkonu. Táto predstava bola veľmi nebezpečná, lebo celý vzťah človeka k Bohu bol vtesnaný do predpisov, a tak sa vlastne Boh vytrácal z horizontu človeka, preto ju chce Ježiš zmeniť. Hovorí, že Boh nás nehodnotí podľa našich odpracovaných hodín a výkonu, ale nás hodnotí štvornásobne, desaťnásobne, alebo stonásobne vyššie, ako si zasluhujeme. To je aj hlavná myšlienka dnešného evanjelia, že Boh je k nám nepochopiteľne dobrý a hodnotí nás nad naše zásluhy.

Dobrota priťahuje ako magnet, a my všetci to veľmi dobre vieme. Dobrý človek nás priťahuje. Preto aj Ježiš dnes odhaľuje dobrotu Boha, aby sa stal pre nás príťažlivým. Neveriaci človek naopak vidí Boha zlého a krutého. Keď tak počúva o pekle, pýta sa, ako čosi podobné môže Boh dopustiť. A skutočne v evanjeliách sa píše o pekle, „kde ich červ neumiera a oheň nezhasína“ a „tam bude plač a škrípanie zubami“. Lenže táto reč je obrazná a nehovorí o Božej krutosti, ale o príťažlivosti. Veď posúďte sami. Človek, ktorý slobodne a dobrovoľne povie Bohu: „Nepotrebujem ťa!“, zriekne sa ho a odmietne ho, zrazu vo večnosti spozná Božiu dobrotu a celou svojou bytosťou začne po ňom túžiť, hoci musí žiť od neho vzdialený. A celá jeho bytosť horí v ohni neuhasiteľnej túžby po ňom a svedomie ho hlodá ako červ za to, že dobrého Boha tak nerozumne a ľahostajne odmietol. Vtedy doslova plače a škrípe zubami nad svojou pochabosťou. Ak by Boh nebol dobrý a príťažlivý, človek by veru netrpel, keď ho opustil. Taký muž je podobný synovi, ktorý odišiel od svojho otca do sveta. Keďže je od neho veľmi ďaleko, mrzí ho, že sa nemôže vrátiť domov, a čím je otec lepší, tým väčšia je synova bolesť. Keď syn tak veľmi trpí, môžeme vari povedať, že otec je krutý? Naopak, syn preto trpí, lebo otec je dobrý a milujúci. Podobne aj peklo, ako ho opisuje Ježiš, je iba dôsledkom dobroty a nekonečnej príťažlivosti nebeského Otca.

Lenže musíme vedieť, že príťažlivosť Božia sa prejavuje už na tomto svete. Počas komunistického prenasledovania otvorili vo viacerých krajinách brány kláštorov a vyzvali sestry, aby odišli z prísnej rehole do sveta osobnej slobody a príjemného života, plného pôžitkov. Lenže sestry neodchádzali. Preto ich násilím vyviezli a sústredili do pracovných táborov, kde mali nad nimi dozor ľudia bez viery, zvrhlí a bezcitní. A sestry ani tu necítili potrebu vyzliecť rehoľné rúcho a odísť z kláštora. Práve preto sa mnohé z nich stali mučenicami a vyznavačkami. Spomeňme aspoň sestru Zdenku, ktorej proces blahorečenia prebieha v našej arcidiecéze.

Možno sa ktosi začudovane spýta, ako to tieto ženy dokázali? Tak, že spoznali dobrotu a príťažlivosť Božiu a potom ich nik a nič nemohli odlúčiť od neho. Túto skúsenosť mal aj svätý Pavol, a preto tak krásne napísal: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: „Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.“ Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“

Aj my sa v dnešnú nedeľu povzbuďme slovami Pána Ježiša, ktoré nám povedal o nebeskom Otcovi. Uvedomme si, že on je nekonečne dobrý a milujúci a neustále sa nechajme k nemu viac a viac priťahovať. On nás chce mať všetkých pri sebe, tých, ktorí mu patria od malička, ale aj tých, ktorí mu začali patriť až na sklonku svojho života. Všetkým ponúka rovnakú odmenu – nebo. Pouvažujme dnes, od ktorej hodiny nášho života pracujeme v jeho vinici a ak by niekto z nás ešte nebol u neho „zamestnaný“, rýchle to napravme a snažme sa o to usilovnejšie pracovať na našej spáse. Lebo odmena, ktorá nás za prácu čaká, je nepredstaviteľná.