Pri stretnutí s ľuďmi si zaiste všímame, akými vlastnosťami vynikajú. Ak poznáme človeka dlhšie, môžeme pozorovať jeho dobré i zlé vlastnosti. Je správne, ak sme natoľko súdni, že si dokážeme priznať aj naše zlé vlastnosti a najmä pracovať na ich odstránení. Chybu robí ten, kto sa uspokojí s tvrdením, že iní ľudia sú od neho horší a tí nech na sebe pracujú.

Aj dnešné evanjelium opisuje jednu zlú ľudskú vlastnosť a ak dokážeme byť k sebe kritickí, doznáme, že sa dotýka každého z nás. Je to neochota.

Ježiš vyrozprával podobenstvo o dvoch synoch, ktorých otec poslal pracovať do vinice. Prvý povedal: „Nechce sa mi!“, ale potom sa mu to rozležalo v hlave a napokon šiel. Druhý povedal: „Idem!“, ale nešiel. Prvý syn vystupuje ako čestný a úprimný človek, ktorý čo mal na srdci – mal aj na jazyku. Druhý zasa bol špekulant a taktik, ktorý sa síce robil pred otcom pekným, ale v skutočnosti taký nebol. Prvý oľutoval svoje pôvodné rozhodnutie, druhý otca klamal a naplno sa prejavila jeho neochota.

Iste mi dáte za pravdu, že nám je sympatický prvý zo synov, ktorý zmenil svoj prístup k otcovi. Psychológovia majú na to špeciálny termín „aktívne prehodnotenie východiskového postoja“. V náboženskej terminológii by sme mohli použiť termín „obrátenie“ alebo „konverzia“. Prečo? Lepšie to pochopíme, keď postavy z Ježišovho podobenstva pomenujeme pravými menami. Otec je Boh, synovia sme my a naša reakcia voči Bohu je veľmi podobná reakcii synov z podobenstva. Tiež často povieme Bohu: idem a pritom nejdeme, inokedy zasa nejdem, potom však prehodnotíme svoj postoj a napokon predsa pôjdeme. Počiatočné nie sa zmení na aktívnu službu v Pánovej vinici. Kto z nás sa nenašiel v dnešnom Ježišovom podobenstve? Dal by Pán, aby sme sa podobali prvému synovi. Lebo on prestal vidieť v otcovi kohosi, kto iba vydáva príkazy a zákazy. Naopak, on začal v otcovi vidieť milujúcu bytosť. Jeho vnútro prešlo zmenou, na konci ktorej je ľútosť a snaha pomôcť otcovi. Z prvého syna sa stáva nový človek, otec ho odmieňa a chváli ho aj Ježiš.

Teraz buďme k sebe úprimní. Koľko neochoty je v nás? Neochoty vidieť v Bohu Otca a prejaviť mu patričnú úctu a lásku. Neochoty vidieť v blížnom brata a pomôcť mu. Sme doslova umelci, ktorí dokážu priam majstrovsky obhájiť svoju neochotu. Ako málo stačí, aby sme sa prestali modliť, zúčastňovať sa na bohoslužbách, pristupovať k sviatostiam! Ako málo stačí, aby sme sa ospravedlnili, ako rýchlo dokážeme nájsť výhovorku, keď treba pomôcť nášmu blížnemu! Tieto problémy mal aj svätý Augustín, ale keď vstúpil do seba a začal nový život, vtedy si uvedomil, koľko času premrhal a povedal: „Príliš neskoro som si ťa zamiloval, večná Krása!“ Dokázal sa zmeniť a stal sa z neho veľký svätec. Jasne nám ukazuje, že na zmenu života nikdy nie je neskoro. Kto to však nedokáže, tomu Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí, že: „Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“ Lebo keď človek dokáže zameniť neochotu za ochotu, potom Božia milosť urobí z „nikoho“ Božieho syna. Takáto je Ježišova výzva, aby sme sa usilovali plniť Božiu vôľu. Iste, ideálny syn je ten, ktorý povie: „Idem Otče!“ a ide, ale koľko je takýchto ideálnych synov? Ježiš preto vyzdvihuje snahu, lebo každá naša snaha, naše úsilie bude odmenené.

Možno práve v tejto chvíli si ešte viac uvedomujeme svoju neochotu voči Bohu i voči blížnym, a tak sa bezradne pýtame: „Čo tu robiť?“ Ježiš nás ale nenechá osamotených a ponúka nám tie správne rady. Čo by nám asi teraz riekol?

„Keď vás o niečo požiadajú ľudia a vám sa nebude chcieť, urobte to preto, že chcete poslúžiť iným, lebo nežijete na tejto zemi pre seba, ale pre iných!“

„Keď vás Boh bude volať a vám sa nebude chcieť, snažte sa rýchle zmeniť, oľutovať a splniť jeho vôľu!“

Tu je vlastne aj odpoveď na otázky mnohých, ktorí sa sťažujú, že sa im nedarí pracovať na sebe, sú roztržití pri modlitbe, často sa nedokážu na ňu sústrediť, neznášajú ľudí a doslova sa pretvarujú, keď musia s nimi komunikovať. Ježiš tu poznamenáva iba jedno: snažte sa, Boh vidí vašu snahu. Ak sa budeme usilovať žiť podľa týchto Ježišových rád, naša ochota prinesie úrodu, radosť a pokoj do nášho života aj do našej duše.

Poučme sa na slnečnici. Ona je na úsvite dňa otočená chrbtom k slnku. Keď slnko vyjde, pozýva ju, aby sa naň nasmerovala. Keď sa totiž otáča za slnkom, jej lupienky sú žltšie, jej semienka šťavnatejšie, bude vyššia, krajšia a osožnejšia. Ochota otáčať sa za slnkom, prinesie jej plnohodnotný život a iným úžitok.

Aj my prijmime dnešné Ježišove slová s vďakou. Iste sme si uvedomili, že neochota je aj našou chybou a robili by sme ďalšiu chybu, keby sme proti nej nebojovali. Preto sa snažme celý nastávajúci týždeň byť ochotnejší: voči ľuďom, v práci, v škole. Buďme ochotnejší k modlitbe a vôbec ku všetkému, čo je dobré, čestné a užitočné. A naša ochota zaiste prinesie úžitok aj nám.