V dnešnom je vždy milé byť svedkom toho, že ľudia sa vzájomne vedú, držiac sa za ruky. Môžeme vidieť, ako matka či otec vedie svoje malé dieťa, alebo pár mladých ľudí, ktorí sa držia za ruky. I tí skôr narodení sú si často navzájom oporou a často sa pri chôdzi navzájom podopierajú. Ak prechádzame okolo škôlky či školy, môžeme si povšimnúť, že malí žiačikovia sa držia po dvoch za ruku… Týchto ľudí spája jedna vec: je to pocit istoty v toho druhého, ktorého sa držia.

Kto je ale našou istotou?

Prorok Izaiáš nám dáva odpoveď v 1. čítaní: „Ja, Pán, som ťa povolal v spravodlivosti a vzal som ťa za ruku.“

Boh je našou istotou, On nás berie za ruku a kráčame spolu. Tento vzťah sa začína u kresťana katolíka v okamihu svätého krstu. V dnešný deň nám sv. Cirkev ukladá pred oči tajomstvo Ježišovho krstu. Pred niekoľkými týždňami sme v adventnom období videli Jána Krstiteľa, ako krstí pri Jordáne, ako ku nemu prichádzajú farizeji a saduceji. Oni vtedy počujú tie tvrdé slová: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu?“ Vtedy nás táto perikopa „naladila“ na naše konanie pokánia. Tento dnešný úryvok má pre nás iný odkaz, lebo tu vidíme pri Jánovi Krstiteľovi samotného Mesiáša. Vtedy Ján ešte hovorí: „Nie som hoden nosiť mu obuv.“ Dnes počujeme, že Ján Ježišovi odporuje slovami: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť.“ Ježiš ho však napokon vyzýva, aby urobil to, čo je spravodlivé a Ján sa necháva viesť spravodlivosťou. Ježiš prišiel, aby Ján urobil to, čo je spravodlivé, aby ho pokrstil v rieke Jordán.

Koľkokrát aj v tomto našom farskom chráme bývame svedkami krstnej slávnosti! Môžeme vidieť, ako sa vysluhuje liturgia krstu. Čo ale pre nás znamená krst?

Povedali sme, že je to chvíľa, ten moment, kedy nás Boh Otec berie za ruku, aby nás sprevádzal naším životom. Krst je jedna zo siedmich sviatostí Cirkvi, je základom celého kresťanského života, je vstupnou bránou do života v Duchu svätom. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní. (KKC 1213)

Toto znovuzrodenie sa v krste je novou podstatnou skutočnosťou. Sme očistení od hriechu i od každej neprávosti. Je to nové stretnutie s Bohom Otcom.

Keď bol pokrstený Ježiš, otvorilo sa nebo a na neho zostupoval a prichádzal Boží Duch v podobe holubice. Holubica je tu ako symbol nového života. Ak sa zamyslíme a skúmame Písmo, objavujeme v dejinách spásy inú holubicu, ktorá prichádza s ratolesťou – s posolstvom. Je to vtedy, keď Noe pozoruje, že vody potopy ustupujú. Aj vtedy to bol nový začiatok. Nový začiatok pre celé ľudské pokolenie.

Krst človeka je absolútnym začiatkom. Dnes je pochopiteľne iná situácia, ako bola v prvotnej Cirkvi. Ján Krstiteľ sám hovorí „ja vás krstím vodou, On vás bude krstiť Duchom svätým a ohňom“. Ale všímajme si Ježiša, prečo on – svätý, čistý a nepoškvrnený Baránok – sa necháva krstiť Jánovi? On chcel byť vo všetkom podobný človeku, okrem hriechu. A cirkevní otcovia kresťanského staroveku hovoria, že On čistý vzal na seba všetku tú špinu hriechu, ktorú predstavovala voda Jordána… On vzal na seba aj naše hriechy, aj našimi neprávosťami sa obťažil. A keď po svojom zmŕtvychvstaní dáva svojim učeníkom misionárske poslanie, posiela ich do celého sveta, aby učili všetky národy a krstili ich.

Aj v dnešných dňoch sme svedkami, že kňazi krstia. Ale oni tu konajú „in persona Christi“ – v osobe Krista. Sám Kristus krstí skrze kňaza… To nie je ľudský úkon, ale čin Boha, že sa zmýva hriech …vzal som ťa za ruku. Tieto slová môžeš počuť od nášho Boha.

Možno to bolo už dávno, kedy si bol pokrstený, možno to bolo v detstve, iný mohol byť pokrstený v dospelosti. Kedy to bolo, na tom nezáleží. Ale je dôležité uvedomiť si, čo to znamená nechať sa viesť naším Bohom. On je Otec, ktorý ťa chce priviesť do svojho kráľovstva. Prešiel si s ním „zástavky“ 1. sväté prijímania, sviatosti birmovania, sviatosti manželstva. Ale čo teraz ďalej? Keď sa držíš Boha za ruku, máš svoju istotu, máš jeho samého; ak sa ho púšťaš, si v rozbúrených vodách svojho života a nevieš aká vlna ťa zmetie…

V jednej náboženskej piesni mladí ľudia spievajú: „Zjednotení v Duchu, zjednotení s ním… Pôjdeme verne spolu, podaj mi svoju dlaň. Pôjdeme ľuďom hlásať radostnú zvesť nádeje: že náš Boh kráča s nami, že náš Boh s nami je, že nás všetkých nekonečne miluje.“

Slová tejto piesne vyjadrujú, že krst ako sviatosť uvádza nás nielen do vzťahu pokrstený a Boh, ale i do vzťahu pokrstený a Cirkev. Taktiež je tu vyjadrené poslanie – záväzok byť apoštolom – poslaným ohlasovateľom. Ako toto dosiahnuť? Hľadajme odpoveď v 2. čítaní zo Skutkov apoštolov, kde apoštol Peter vydáva svedectvo o Ježišovi: po krste čo sa dialo? Ježiš chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh.

My nie sme výnimky! Boh Otec sa skláňa aj k nám, ku každému jednotlivo, aby nás mohol vziať za ruku. Toto sa udialo v krste každého jedného z nás, je teraz na nás, ako odpovedáme v týchto dňoch my, či mu v tom nebránime.

Zamyslime sa preto aj v dnešnú nedeľu nad tým, čo pre nás znamenal a aj dnes ešte znamená náš krst a ako sme verní záväzkom, ktoré sme pri ňom vzali na seba.

A keď budeme vidieť ľudí, ktorí sa držia za ruky, uvedomme si, že je to aj obraz nášho vzťahu istoty a dôvery voči nášmu Bohu.

Veď On nám dnes hovorí: „…vzal som ťa za ruku.“