Každý z nás vníma okolo seba veci, ktoré ho očaria svojou krásou, hoci ich častokrát ani nevie správne pomenovať. Obdivujeme napríklad kvety alebo hviezdy či hudbu. Nepoznáme názov, ani súhvezdie, ani meno hudobného skladateľa, ale krásou tohto diela sme nadchnutí. Inak je to ale s náboženskými pravdami. Tu sa nedá uspokojiť iba s ich krásou, či hĺbkou. Je potrebné ich aj poznať, a to až do takej miery, pokiaľ siaha náš rozum. Prečo o tom hovorím?

Dnes si pripomíname najväčšie tajomstvo našej viery – Najsvätejšiu Trojicu. V tomto tajomstve veríme a vyznávame jedného Boha v troch osobách: Otca, Syna i Ducha Svätého.

K tajomstvu Najsvätejšej Trojice by sme sa vlastnými schopnosťami nikdy nemohli dopracovať, preto nám ho zjavil sám Kristus. Nemôžeme ale tvrdiť, že do jeho príchodu na tento svet viera v Boha neexistovala. Počiatok viery v Boha siaha na počiatok existencie ľudstva. Archeologické výskumy potvrdili, že každá civilizácia mala v sebe stopy náboženstva. Napríklad, keď 2600 rokov pred Kristom stavali Cheopsovu pyramídu, pri kopaní základov našli pozostatky starého chrámu, o ktorom nikto ani netušil, že tam stál. Výskumy potvrdzujú, že v dejinách ľudstva nebolo takej kultúry, ktorá by popierala Boha či božstvo a neprejavovala mu úctu. Zachovalo sa množstvo rozličných modiel a bôžikov, ktorých si ľudia podľa svojich predstáv tvorili z dreva, kameňa či bronzu. Také náboženstvá, ktoré uctievali viacero božstiev, voláme polyteistické náboženstvá. K nim patrilo napríklad náboženstvo Egypťanov, Grékov i Rimanov. Uprostred týchto polyteistických náboženstiev, akoby na ostrove, žil Izraelský národ, ktorý vyznával jediného a jednoosobného Boha. V tomto národe bol Boh najvyšším vládcom, ktorý sa k nemu sklonil, rozprával s ním, dal mu Desatoro, ktorým žiadal vlastne od ľudí poslušnosť: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh!“ Viera v jedného Boha bola pre Izrael všetkým, preto sa volali vyvoleným národom, lebo mali s Bohom uzavretú zmluvu na spôsob manželskej zmluvy. Preto odpad od Boha kvalifikovali ako cudzoložstvo, a tak bol aj trestaný. Až napokon prišiel na tento svet Boží Syn, ktorý poopravil náuku o Bohu. Nezrušil vieru v jedného Boha, ale ju doplnil o tri Božské osoby. V Jánovom evanjeliu hovorí: „Ja a Otec sme jedno. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy.“ Takto nás teda učil Ježiš a keďže on je Pravda, my všetci musíme veriť a vyznávať, že je len jeden Boh ale v troch Osobách: prvá je náš Otec, druhá Syn – náš Brat a tretia Duch Svätý – náš Posvätiteľ.

Viera v trojjediného Boha by z nás mala urobiť najšťastnejších a najspokojnejších ľudí, pretože ak máme Otca, sme stále deťmi a vôbec nezáleží či máme deväť alebo deväťdesiatdeväť rokov, sme stále zahľadení do budúcnosti, do života bez konca. V Bohu máme Brata, ktorý je stredobodom dejín a osou sveta, ktorý je ochotný kvôli nám obetovať sa až do krajnosti. V Bohu máme aj Potešiteľa, ktorý je stále s nami. Povzbudzuje nás a riadi, ako sa máme vyhnúť každému zlu a napokon dosiahnuť Otcovo náručie.

Je smutné, že dnes ľudia akoby ani nestáli o Boha a vôbec sa nestarajú o duchovné hodnoty, ba záleží im iba na hodnotách hmotných a materiálnych, pre ktoré sú schopní prinášať aj veľké obety. Boh sa pre jedných stal iba adresátom, ktorý musí vyhovieť ich prosbám a prianiam. Iní zasa kalkulujú, aby sa s ním nerozišli a neznepriatelili si ho, preto mu odovzdávajú povinné modlitby a bohoslužby, lebo človek nikdy nevie, kedy bude Boha potrebovať. Pre ďalších je zasa záležitosťou zvyku alebo strašiakom, ktorý nám hrozí večným trestom. Lenže Boh vôbec netúži po tom, aby sme ho využívali pre svoje ciele, aby sme si naňho spomenuli iba vtedy, keď máme dajaký problém. On chce, aby sme ho hľadali kvôli nemu samému, aby naša úcta a láska k nemu prenikla každý záhyb našej duše.

Známy súčasný prírodovedec Eberhard Dennert napísal knihu s názvom „Náboženstvo prírodných bádateľov“, ktorá mala obrovský úspech na knižnom trhu a vyšla v deviatich vydaniach. Autor v knihe uvádza svoje poznatky o náboženskom zameraní najznámejších prírodovedcov na svete. Uviedol v nej mená 300 uznávaných bádateľov prírody a zistil, že len 20. majú odmietavý vzťah k náboženstvu. U 38. sa nemohol dopátrať výsledku a u ostatných 242. vedcov zistil, že veria v Boha, uznávajú legitímnosť náboženstva a zavrhujú akýkoľvek druh ateizmu. Títo veľkí vedci ukazujú, že láska a úcta k Bohu preniká celým ich životom.

Sľúbme dnes, na slávnosť Trojjediného, že aj my si chceme Boha ctiť a milovať ho, a to nielen vo sviatostiach, ale aj v našich bratoch a sestrách, aby sme ho potom v plnej miere mohli milovať aj vo večnosti.