Iste všetci poznáme napätú situáciu pred rôznymi skúškami či písomkou alebo v škole pred odpoveďou pri tabuli. A hoci mnohým od týchto momentov uplynuli možno už aj desaťročia, vždy, keď si na tie chvíle spomenú, prejde im po chrbte mráz.

Čosi podobné budeme prežívať aj počas nasledujúcich štyridsať dní. Sú to dni milosti, spásy a najmä pokánia. Možno pri počúvaní týchto slov aj niekomu z nás nie je práve do spevu, a to je dobre, lebo práve pocit zodpovednosti, hriešnosti a úbohosti pred Bohom má v nás vyvolať čas pokánia.

Pôstna doba nás vyzýva aby sme urobili v sebe poriadok. Naša ľudská prirodzenosť, teda telo i duša s jej schopnosťami, rozumom a vôľou, tvoria jednotu, pretože tvoria jeden celok. A kde sú dvaja, jeden musí byť vedúcim. Viesť však môže iba ten, kto je schopný, rozumný a má určité kvality. Tieto podmienky v človekovi spĺňa duša, lebo má k tomu danosti rozumu a vôle. Telo tieto danosti nemá. Ono so svojimi pudmi je slepé, a tak nemôže samo seba viesť. Našu ľudskú prirodzenosť môžeme prirovnať k rodine. Rodičia sú „dušou“ a deti sú „telom“. Deti ešte nie sú schopné viesť sami seba, nie sú schopné rozoznať určité životné situácie a s tým spojené nebezpečenstvá. Sú akoby „slepé“, a preto potrebujú rodičov, aby ich viedli. Ale často sa snažia vyšmyknúť spod vedenia rodičov, čo má v ich živote niekedy veľmi vážne následky. Čosi podobné sa deje aj v našom tele. Je to následok dedičného hriechu, kedy naši prarodičia nielenže stratili milosť, ale aj sa roztrhla jednota medzi telom a dušou. Telo sa snaží vymaniť spod nadvlády duše a chce sa uberať svojou cestou. Duša žiada, čo je proti telu a telo, čo je proti duši. Telo ide za tým, čo je príjemné a často proti rozumu, a vôľa je slabá na to, aby to zvrátila. Tak sa človek stáva otrokom vášní, jedla, alkoholu… Rozum hovorí dosť, no vôľa je slabá, a čím častejšie sa opakuje táto situácia, tým človek viacej upadá.

Tieto myšlienky však môžeme rozvíjať ešte ďalej. Nielen telo má byť podriadené duši, ale celý človek má byť podriadený Bohu. My sa aj často pre Boha rozhodneme, ale sme tak slabí, že dlho nevydržíme kráčať po správnej ceste. Sme podobní márnotratnému synovi, ktorý pýtal dedičstvo, potom si ho užíval a zle si počínal. Otec mu vravel Chlapče, nevymýšľaj!, ale nedal si poradiť, až skončil medzi sviňami. Taký je obraz človeka, ktorý sa spolieha na seba a na svoj rozum, ktorý zavrhol Boha a jeho prikázania. A keď zavrhneme Božie prikázania, tak sa doslova „odkresťančujeme“. Pozrime sa do našich rodín, na pracoviská, na naše prežívanie nedele, alebo dovolenky. Či nežijeme často ako pohania?

Iste všetci cítime, že je tu potrebná náprava. V prvom rade má spočívať v podriadení sa Bohu, jeho náuke a jeho zmýšľaniu. Ak to dokážeme, nebude už problém podriadiť telo našej duši. Ona osvietená Božími pravdami a zákonmi, bude viesť celého človeka. To je pokánie! A aby sme boli celkom konkrétni, dokážme v tieto dni, zrieknuť sa cigarety, alkoholu, sladkostí. Dokážme aj v pracovný deň ísť na svätú omšu, čítajme denne Sväté písmo, modlime sa ruženec, alebo zúčastňujme sa pobožností Krížovej cesty. Nech tieto dni sú pre nás dňami milosti a spásy. Urobme poriadok vo svojej duši, aby v nej opäť vládol Boh s jeho zákonmi.

Na vrchu Massico neďaleko Monte Cassino žil v najväčšej prísnosti pustovník menom Martin. Aby niekedy pri pokušeniach nezaváhal a neklesol, dal si urobiť reťaz, ktorou sa nechal prikuť k svojej cele. Mohol sa iba toľko hýbať, koľko mu povoľovala reťaz. O jeho prísnosti sa dozvedel aj svätý Benedikt, ktorý býval na hore Monte Cassino. Poslal k nemu niekoľko bratov s odkazom: „Keď si Boží sluha, ku Kristovi ťa nemá pútať reťaz, ale láska. Božie dieťa nesmie byť otrokom, ale má byť voľné, aby dobrovoľne slúžilo Bohu. V tom je jeho zásluha.“

Nech odkaz svätého Benedikta osloví aj nás v tomto pôstnom čase, aby sme sa dobrovoľne a s láskou podriadili Bohu a konali tak, ako On chce, aby to bolo pre dobro našej duše i tela. Potom svätopôstna doba bude pre nás požehnaním.