Ak v reči použijeme niektoré cudzie slová predpokladáme, že všetci chápu ich význam. S jedným takýmto latinským slovom – advent – sa stretávame počas týchto dní. A hoci je cudzie, vieme, k čomu nás vyzýva. Znamená prípravu na Kristov príchod.

Keď sa započúvame do čítaní dnešnej nedele, vidíme, že sa nám prihovárajú traja muži: Ján Krstiteľ, Izaiáš a Marek. Každý z nich nám predstavuje svoje poslanie: Ján Krstiteľ ohlasoval pokánie, pripravoval ľudí na Kristov príchod a vyzýval ich, aby zmenili svoje zmýšľanie, svoj postoj k Bohu a k blížnym. Výzvu na pokánie spečaťoval krstom v rieke Jordán. Ľudia vedomí si svojej nehodnosti vyznávali svoje hriechy a on im pri tom lial na hlavu vodu ako symbol ich očistenia. Ján prebral výzvu na pokánie od iného významného proroka Izaiáša. Použil aj jeho slová: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ A napokon aj apoštol Peter hovorí o pokání a druhom príchode Kristovom: „U Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie. Pánov deň príde ako zlodej. Preto, milovaní, keď toto očakávate, usilujte sa, aby vás našiel nepoškvrnených a bez úhony, v pokoji.“

Všetci traja muži nás nabádajú, aby sme boli blízko pri Pánovi, čo znamená, že máme mu byť podobní v konaní dobra. To dosiahneme prostredníctvom pokánia, a preto pokánie je hlavným programom adventu. Celý náš život má byť prípravou na stretnutie s Pánom, má byť cestou čistoty a nevinnosti. Lenže, kto z nás sa nedopustil hriechu? Kto z nás nemá problémy s diablom? My sme si cestu nevinnosti spustošili, urobili na nej hrbolce a jamy. Preto je nevyhnutné vyrovnávať ju pokáním.

Možno niektorí ľudia, keď počúvajú o pokání v duchu poznamenajú: Pokánie – je vôbec potrebné? Má toto slovo dnes dajakú hodnotu? Odpoveď je jasná. Pokánie bolo, je aj bude potrebné, pokiaľ bude na svete hriech. Dokiaľ sa človek búri proti Otcovi neposlušnosťou, dokiaľ je v ňom pýcha, ktorou sa povyšuje nad Boha a blížnych, dotiaľ musí hľadať obnovu v pokore pokánia. Dajme ale pozor! Pokánie, ako sa mnohí domnievajú, to nie je iba spoveď, často spojená s bezmyšlienkovitým odrecitovaním hriechov, ani nepríjemná povinnosť, raz za rok podstúpiť takúto procedúru a potom žiť v presvedčení, že opäť môžem konať tak, ako predtým. Opravdivé pokánie musí byť spojené so zmenou v postoji k našim myšlienkam, slovám a skutkom. Ďalej musí byť spojené s pokorou a poníženosťou voči Bohu aj blížnym. Pocit víťazstva nad slabšími má sa zmeniť na pocit porážky, že sme nedokázali premôcť seba a svoje schopnosti sme zneužívali na škodu iným. Pocit sladkosti a zmyselnosti, ktorý nám spôsoboval rozkoš, má byť posudzovaný ako jed, ktorý nám otrávil dušu, a tým sme stratili Boha. Čas, ktorý sme získali zanedbaním modlitby a svätých omší, pokladajme za stratu, ktorou utrpela najviac naša duša, ktorý nám bude chýbať, keď raz Boh bude od nás žiadať vyúčtovanie. Pocit samostatnosti a slobody, keď sme neposlúchli rodičov, predstavených, nadriadených a správali sa k nim neúctivo, viďme ako osídlo svojej slobody, ktorú sme zneužili a tak zamedzili pokrok vo výchove a sebavýchove. Osočovanie a ohováranie blížnych, pri ktorom sme sa cítili lepšími a svätejšími, doznajme ako stratu svojej cti pred ľuďmi a pred Bohom. V neslušnej zábave, rečiach a správaní objavme smútok a nepokoj svedomia, ktoré nám spôsobili. Do tejto našej úvahy prispieva aj Katechizmus katolíckej cirkvi, ktorý v bode 1431 hovorí:

Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti.

Teda smelo môžeme povedať, že dnešná nedeľa, ale aj celá adventná doba nás vyzýva, aby sme konali pokánie, zmenili svoje zmýšľanie a postoj k hriešnej minulosti. Aby sme prítomnosť využili k úprimnému vyznaniu sa z hriechov a naša budúcnosť aby bola poznačená silným predsavzatím zmeniť svoj ľahostajný postoj k hriechu a konať nápravu. Pod vplyvom tejto výzvy spytujme si dnes svedomie, aký je môj postoj k pokániu? Aké sú moje sväté spovede? Usilujem sa o nápravu a zmenu života?

Slávny huslista Niccolo Paganini zašiel za vynikajúcim výrobcom huslí a povedal mu, že chce kvalitný nástroj a na cene mu vôbec nezáleží. Túži iba po úspechu. Keď boli husle hotové, prišiel si ich vyskúšať. Nezdali sa mu, a tak ich zo zlosti hodil do kúta a husle rozbil. Zaplatil za ne a kázal si vyrobiť iný nástroj. Keď ten prišiel vyskúšať, bol nadmieru spokojný. Potom, keď sa pýtal na cenu, výrobca mu pokojne hovorí: „Husle sú zadarmo, lebo sú to tie, čo ste rozbili. Iba som ich dôslednejšie poskladal.“

Niečo podobné sa s človekom odohrá pri pokání. Usilujme sa poskladať dôslednejšie mozaiku svojho života, vyhľadajme, čo nebolo správne, dajme si predsavzatie zmeniť sa a konajme pokánie. Odmenou nám bude nádherný pocit radosti a pokoja v duši, dokonalý, ako zvuk Paganiniho huslí.