Medzi veľkými postavami Starého zákona vyniká azda najviac otec vyvoleného národa – Abrahám. Židia radi zdôrazňujú, že sú Abrahámovým pokolením. Moslimovia si ho tiež cenia, Abrahám je pre nich prorok. Táto osobnosť udivovala aj mnohých mysliteľov – napríklad dánsky filozof Sőren Kiekegaard sa vo svojom autobiografickom diele priznáva, že je ochotný prísť o všetko, ale má jednu túžbu: vidieť heroického Abraháma. Svätý otec Ján Pavol II. veľmi túžil v jubilejnom roku pobozkať zem mesta Ur, Abrahámovu rodnú zem, ale pre politické nepokoje v Iráne sa jeho návšteva nemohla uskutočniť.

Čo je také cenné na Abrahámovi? Kto to bol Abrahám? Ak pozrieme do Biblie, až po Abraháma sledujeme dejiny hriechu: neposlušnosť prarodičov, bratovražda, potopa, pomätenie jazykov – to všetko svedčí o tom, ako dokáže človek mariť Boží plán a škodiť sám sebe. Abrahámovým „áno“ vysloveným vo viere v Boha sa obracajú dejiny z dejín zla na dejiny požehnania.

Pripomeňme si Abrahámov príbeh. Boh si Abraháma vyvolí, žiada od neho odlúčenie od rodičovského domu, odchod z vtedajšej vysokej civilizácie mesta Ur a volá ho do neznámej krajiny. Hoci jeho manželka Sára bola už v pokročilom veku a neplodná, Boh im prisľubuje dar dieťaťa, ba potomstvo, z ktorého vzíde nový národ početný ako hviezdy neba, v ktorom budú požehnané všetky národy. Keď má syna Izmaela, podľa vtedajšieho zvyku pre neplodnosť manželky so slúžkou, má sa ho vzdať, a on ho prepúšťa, lebo Boží plán je iný. A keď dostáva od Sáry prisľúbeného syna, Boh ho žiada obetovať naspäť. Boh pýta pri tejto skúške od Abraháma všetko. Zaiste aj Abrahám nerozumie, ale neprestáva veriť Bohu, ktorý má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Abrahámovo položenie sa navonok ukazuje až paradoxné pri Sárinej smrti: Hoci Abrahám dostal od Boha prisľúbenie vlastniť celú krajinu, musí si kúpiť pole od Hetejcov pre hrob, aby mohol pochovať svoju ženu. Takže akoby namiesto krajiny dostal hrob.

Vráťme sa však k obete Izáka. Boh berie, aby vyskúšal Abrahámovu vieru, a tiež aby ukázal, že on je ten, ktorý dáva. Boh chcel, aby Abrahám obetoval sám seba v úplnej viere, oddanosti a dôvere. Nie Izák mal zomrieť, lež odumrieť mal sám Abrahám, zrieknuť sa seba samého, a to v obeti, v ktorej človek ponúka Bohu to najcennejšie, čo má, čo miluje a tým Bohu dáva svoje srdce. Napokon Boh Abrahámovi vracia syna. Keby Abrahám nechcel obetovať, keby sa vzoprel a chcel si ponechať svojho syna – ostal by mu syn, avšak to by bol iba Abrahámov syn, nie syn prisľúbenia.

Na Horebe – mieste tejto obety – bol o 750 rokov neskôr postavený Jeruzalemský chrám, v ktorom sa denne prinášali obety Bohu. A približne ešte o raz taký čas niekoľko sto metrov ďalej na Kalvárii Boh neváha obetovať svojho Syna, ktorého predobrazom bol Izák. Božia láska išla až tak ďaleko, že Otec necháva za nás zomrieť svojho Syna.

Kristus za nás zomrel, ale ešte nevzal náš kríž. Ak sa nezriekneme všetkého, ak neodumrieme sebe ako to zrno v podobenstve, možno tu na zemi všeličo dosiahneme, ale budeme len ako hviezdy, ktoré raz zhasnú, a nebudeme dedičmi prisľúbenia. Teraz už nejde o dedičstvo zeme, ale dedičstvo nebeského kráľovstva. Abrahám sa stal obrom viery a učí nás dôvere a odovzdanosti Bohu. Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho. Smrť má moc zobrať každému všetko, čo má. Je len jedno východisko z ničoty: obrátiť sa na toho a veriť tomu, ktorý premohol smrť.

Ale my neradi počúvame o zriekaní sa v pôste, o opúšťaní svojich istôt, o obetovaní svojho života, a to preto, lebo vziať svoj kríž, nie je ľahké. Spomeňme si však na Petra, ktorý spolu s bratom Jakubom zanechali všetko a išli za Kristom. Podobne Ján a ďalší. Keby Pán Ježiš povedal Petrovi, aby šiel s ním dať sa ukrižovať, som presvedčený, že by za Kristom nešiel ani Peter, ani nikto iný. Rybárska kariéra, aj keď nie je kto vie čo, je však vždy príťažlivejšia ako prenasledovanie a potupná smrť.

Preto im Pán Ježiš dáva nahliadnuť aj za horizont pozemskosti. Tesne pred tým ako predpovedá svoje umučenie a smrť, aby posilnil ich vieru, vyviedol ich na vrch a tam sa pred nimi premenil. Učeníci vidia strhujúcu krásu, Kristova osoba ich fascinuje svojim zjavom, Ježiš ich zvádza k nasledovaniu. Ján povie: „Uvideli sme jeho slávu, slávu, ktorú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“. Veríme teda pre svedectvo učeníkov. Nikto však nie je uchránený od fenoménu nadšenia; nadšenie pomíňa a začína všedný život. Pre učeníkov príde čas skúšok a aj stratia svoj život, aby ho získali. Viera dáva silu obstáť, pevne stáť, akoby sme v búrkach života videli pred sebou Neviditeľného. Viera má silu zmeniť ťarchu života na požehnanie.

Pred niekoľkými rokmi prekvapila svet jednoduchá Talianka Gianna Beretta Mollová. Už pri prvom svätom prijímaní sa pevne rozhodla, že bude vždy plniť Božiu vôľu. Možno čakáte, že vstúpila do kláštora. Nestalo sa tak, hoci o tom rozmýšľala, ale v modlitbe odovzdala Bohu svoje pochybnosti povediac mu, že pôjde cestou, ktorú jej ukáže a Boh mal s ňou iný plán. Gianna sa stala detskou lekárkou, ktorá pre svoju láskavosť a obetavosť sa stala veľmi obľúbenou. Vydala sa. Prežívala šťastné manželstvo. Všetko bolo v poriadku, až prišlo štvrté dieťa. Tehotenstvo bolo veľmi namáhavé. Lekári po vyšetrení maternice našli nádor a po oznámení jej vážneho stavu predpokladali , že jej vlastné lekárske rozhodnutie bude podstúpiť abortívnu operáciu. Ona však urobila iné rozhodnutie: „Keď sa budete mať rozhodnúť medzi mnou a dieťaťom, rozhodnite sa v prospech dieťaťa.“ Akoby zázrakom porodila zdravé dieťa a sama prežila pôrod. Avšak o niekoľko dní podľahla jeho následkom a skonala. Zomrela vo viere, že svoje dieťa ešte uvidí. Vedela, že obeta by bez Kristovho kríža nemala zmysel, a preto, keď sa už nemohla zúčastňovať na Kristovej obeti, slávenej vo svätej omši, do poslednej chvíle si priala prinášať Eucharistiu – chlieb večného života, do svojej izby. A to aj vtedy, keď už nemohla prijímať. Všetci, čo ju poznali, dosvedčujú, že jej život bol triumfom viery. Jej manžel a všetky deti boli na jej blahorečení v Ríme na Námestí svätého Petra necelých dvadsať rokov po jej smrti, roku 1980. Gianna aj keď zomrela, žije.

Boh skúšal Abraháma. Aj nám dáva pocítiť radosť zo života, keď chceme s Petrom povedať: „Pane, dobre je nám tu!“ Ale Boh na nás dopustí aj skúšky, aby sa osvedčila naša láska. O nejakú chvíľu budeme môcť vierou v Eucharistii spoznať, ako nás Boh prvý miloval. Eucharistia je vždy miestom viery. Pri reči o chlebe z neba mnohí opúšťajú Ježiša, však my sa nebojme obety. Spájajúc svoje obete s touto obetou vyznajme s Petrom aj nasledujúce: „My sme uverili, že ty si Kristus, ty máš slová večného života!"