Poznáme príslovie: Človek mieni, Pán Boh mení. Určite každý z nás má skúsenosť, že ho v živote už niečo zastavilo, v dôsledku čoho padla jeho vízia budúcnosti a nemohol viac realizovať svoje predstavy.

V dnešnom starozákonnom čítaní, ale aj evanjeliu možno objaviť nasledovnú myšlienku: Boh zasahuje do nášho života, a aj keď celkom nechápeme prečo mení naše plány, robí to pre naše dobro, v náš prospech.

Dávid chcel urobiť krásnu vec: postaviť chrám – dom Boží. Prichádza však prorok Nátan a oznamuje mu, že Pán nechce, aby staval. Dávid dostal nádherný prísľub: Boh sám vybuduje dom tebe a ustanoví ti potomka, ktorý bude pochádzať z jeho útrob a upevní jeho kráľovstvo. Boh mu bude otcom a on bude jeho synom, jeho kráľovstvo bude večné. Vieme, že Dávidov syn Šalamún postavil chrám. Predsa sa však ešte stále nenaplnil prísľub, lebo sám Šalamún na konci života odpadol od viery - nijako teda nemohol byť Bohu synom, jeho kráľovstvo sa po jeho smrti rozdelilo a o niekoľko storočí po dobytí Jeruzalema bol zničený aj chrám. Židia si v Babylonskom zajatí často kládli otázku: ostal Boh verný prísľubu Dávidovi jeho večného kráľovstva? Nemohli tomu porozumieť. Boh mal však toto všetko vo svojom pláne a prostredníctvom prorokov udržuje nádej v neho.

Zvestovanie Panne Márii otvára cestu k uskutočneniu proroctva. Ako sme počuli v liste Rimanom, až blahozvesť Ježiša Krista nám dáva poznať tajomstvo skryté od vekov. Až v tom, ktorého anjel pri zvestovaní označil Veľkým a Synom Najvyššieho, sa spojí Dávidovský pôvod s Božím synovstvom. Kristovmu kráľovstvu nebude konca. Vtedy zanikne úloha Jeruzalemského chrámu, lebo na Kristovi – uholnom kameni – bude stáť Božia stavba – Cirkev.

Evanjelium nám bližšie neprezrádza, aké plány mala Najsvätejšia Panna zasnúbená s Jozefom, predsa však sa zarazila nad slovami anjela a pýta sa, ako sa to stane. Ani potom jej nebola odhalená celá budúcnosť, nevedela, čo to celé bude pre ňu znamenať. Očakávala sa od nej úplná dôvera v Božie riadenie. A ona to zverila do rúk verného Boha. Súhlasila s cestou, ktorú jej ukázal Pán. Písmo netají jej položenie. Ako ťažko sa musela cítiť voči tajomstvu svojho materstva pred Jozefom, s ktorým bola zasnúbená. Neskôr, s akou bolesťou znášala hľadanie príbytku, keď nebolo pre nich miesta! A vôbec, aké bremeno na ňu doliehalo celý život, keď sa čoraz zreteľnejšie ukazovalo, že Kristus medzi svojich prišiel a vlastní ho neprijali. Napokon, akú úzkosť prežívala pod krížom zoči voči celej dráme neprávosti Kalvárie. Ale všetko to bolo v Božom pláne, skrze Máriu sme dostali Pôvodcu večnej spásy!

Kresťan nie je človekom, ktorý už všetkému rozumie, naopak realita života nám ukazuje, ako veľa toho ešte ostáva ukryté. Predsa však vieme všetko to, čo je potrebné pre našu spásu. Pekne to vystihuje list Rimanom, ktorý ku konštatovaniu, že „nám bolo zjavené tajomstvo“, pridáva aj to, že ho treba „vo viere prijať“ do svojho života.

Dobrodružstvo duchovného života spočíva práve v tom, že to, čo pre nás pripravuje Boh je vždy väčšie a krajšie ako to, čo by sme si priali my. Boh je dokonalejší, ako naše ľudské srdce. Svätci, to sú tí, ktorí dokázali veľkodušne vstúpiť do úžasného dobrodružstva s Pánom, v nádeji, že Boh je verný a nič mu nie je nemožné.

Tomu sa najlepšie môžeme učiť od Božej Matky – služobnice Pána. Ako sme si ukázali, jej slová vyslovené pri zvestovaní: Nech sa mi stane podľa tvojho slova! stále nanovo vyznievajú v nových momentoch jej života. V modlitbe „Otče náš“ sa aj my modlíme: „buď vôľa tvoja“. Vyjadruje to náš postoj dôvery voči Bohu. Je to prijatie vôle Božej, aj za cenu vzdania sa svojich túžob a predstáv.

Nie je to tak dávno, čo počas totality boli mnohí prenasledovaní pre ich náboženské presvedčenie. Najstrašnejšie to bolo azda v Rusku. Mnohí kresťania a medzi nimi početní katolíci boli presídlení na Sibír, do Kazachstanu a na iné odľahlé miesta, kde boli zaradení do väzenských pracovných táborov. Mám nezabudnuteľný zážitok zo stretnutia s jedným misionárom pôsobiacim v Kazachstane, ktorí tu našiel práve tých, ktorí sa sem dostali násilnou deportáciou. V tejto pravoslávno-moslimskej krajine žije ani nie 2 % katolíkov, no napriek tomu ich tu poznajú a mnohí aj obdivujú pre ich utrpenie a šľachetnosť. Po dlhom čase adventu nastúpila nová jar katolíckej Cirkvi, zavŕšená v septembri minulého roku návštevou Svätého Otca. Prenasledovanie, ktoré bolo čiernou škvrnou dejín a toľkých obralo o budúcnosť, sa obrátilo na osoh evanjeliu.

Život bez Božieho riadenia by bol skutočne nezmyselný. To, čo má veriaci naviac od neveriaceho, je blaživé vedomie, že nad všetkým je Boh. A ten sa nám v Kristovi ukázal ako skutočný Emanuel – Boh s nami. V rámci adventu – času očakávania – nás dnešná posledná adventná nedeľa učí v dôvere rátať s Božou prozreteľnosťou.