Zaiste viacerí ste postrehli, že po prvom čítaní odznel práve ten žalm, ktorý bol inšpiráciou pre zrod opery Nabucco: Na brehu babylonských riek tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. Na vŕby tejto krajiny vešali sme svoje citary. Akože môžeme spievať pieseň Pánovu v cudzej krajine?

Dnes by sme sa teda pozastavili práve pri tomto žalme, veď aj žalm je Božie slovo a zaslúži si, aby sme mu venovali pozornosť. Responzóriový žalm je do Liturgie slova vždy vybraný tak, aby odrážal a prehlboval v nás uvažovanie nad prvým čítaním. Aj dnes je tomu tak, tento žalm je výrazom prežívaného žiaľu v zajatí za kráľa Sedekiáša, ako sme o ňom počuli z knihy Kroník. Izrael opustil Pána, nerešpektoval Božie prikázania, ktoré boli súčasťou zmluvy Boha s jeho ľudom a keď Boh upozorňoval tento národ cez prorokov, Izrael ich nepočúval. Preto Boh dopustil Babylonské otroctvo. Boli zborené múry Jeruzalema, vyrabované a zničené paláce, vypálený chrám. Nabuchodonozor odvliekol Izraelitov do otroctva a boli tu 70 rokov – do času kým sa nezmocnil vlády v Babylone perzský kráľ Kýros. Až v Babylonskom zajatí si mnohí Izraelčania uvedomili, ako mnoho stratili svojou nevernosťou voči Bohu. Skúsenosť otrockého jarma je pozadím vzniku žalospevov, medzi ktoré patrí aj ten dnešný – žalm 137.

Náväznosť otroctva za spáchaným hriechom nám umožňuje uvažovať nad Babylonským zajatím ako symbolom duchovného otroctva spôsobeného hriechom. Boží zákon nám ukazuje cestu života, pre ktorú sa môžeme rozhodnúť. Človek nemôže zničiť puto, ktoré ho viaže k jeho Stvoriteľovi, ktorý ho stvoril pre seba samého a chce mu dať účasť na svojej blaženosti. Môže ho iba zaprieť, na svoju škodu. V skutočnosti je každý človek buď podriadený Duchu Svätému alebo duchu tohto sveta. Terajší Svätý Otec Ján Pavol II. často pripomína najmä mladým, že sloboda nie je nezávislosť, ale závislosť od seba samého a od prijatého systému hodnôt. Zákony nás teda nespútavajú ani vtedy, keď nám bránia niečo vykonať, lebo tým nás chránia. Každé slovo Desatora sleduje naše dobro. Môžem si vybrať život alebo smrť.

Vo vzťahu k Bohu každý ťažký hriech vedie k smrti, preto sa takéto hriechy, ktoré sú vedomým a dobrovoľným prestúpením Božieho príkazu vo veľkej veci, volajú smrteľnými. Vylučujú nás z Božieho spoločenstva. Ak by človek v ťažkom hriechu predstúpil pred Boha, nebude sa môcť radovať z pohľadu na neho z tváre do tváre, ale naopak, bude prežívať strašnú bolesť zo stretnutia s ním. Sväté Písmo ju neváha prirovnať k mukám ohňa, ktoré boli považované za najťažšie muky.

V skutočnosti každý hriech nás vzďaľuje od nebeskej vlasti. Hriech nie je nebezpečný len pre tých, čo sú v nebezpečenstve smrti. Žiadne naše dobré skutky, ktoré urobíme po neoľutovanom a neodpustenom ťažkom hriechu, nemôžu byť záslužné pred Bohom. A tak v konečnom dôsledku hriechom najviac poškodíme sami sebe. Navyše v nás vytvára zlé náklonnosti, ujarmuje nás k závislostiam, čo je horšie otroctvo ako fyzické.

Každého z nás spútavajú hriechy a každý máme čo naprávať. Avšak je veľmi nešťastné zotrvávať v stave ťažkého hriechu. Je správne, keď po hriechu máme výčitky svedomia. Tie by nás mali viesť k slzám ľútosti. Ľútosť – to je práve bolesť duše nad spáchanými hriechmi. Je to plač podobný plaču Izraelitov na brehu Babylonských riek, v ktorom sa rodí silná túžba po Jeruzaleme, ktorý je obrazom Cirkvi a tiež našej nebeskej vlasti. V takomto stave treba skôr hľadať prvú pomoc ako si nahovárať, že nejaký čas mi bude hriešny život vyhovovať. Izrael si v Babylone uvedomil svoje položenie, neuspokojil sa s otroctvom, ale na brehu babylonských riek plače a uvažuje: Akože môžeme spievať pieseň Pánovu v cudzej krajine? Ani my sa nemôžeme uspokojiť sa so stavom hriechu.

Jedno pekné a dobré dievča si pred niekoľkými rokmi našlo známosť. On však už bol rozvedený. Rodina, zvlášť matka, odhovárali dievča od sobáša, ktorý pochopiteľne nemohli uzavrieť pred Bohom - v kostole. Tak sa však zaľúbili, že dievča už nemalo odvahu povedať nie a civilne sa zobrali. Zo začiatku im to išlo romanticky, neskôr pribudli aj starosti bežného života. Žena už ako matka si začala uvedomovať, že nie toto chcela: nemohla pristupovať ku sviatostiam a cítila, že urazila Božiu lásku a pokazila si život. Jej rodičia – ako veriaci vedomí, že dcérka sa týmto viaže k hriešnemu stavu – nezúčastnili sa jej civilného sobáša. Azda aj preto sa dcéra vyhýbala kontaktu s nimi. Po čase sa však odvážila a navštívila ich. Matka ju nežne prijala a snažila sa jej vysvetliť, že ju stále majú radi, aj keď pre svoje presvedčenie nemohli prísť na sobáš. Potom ešte dodala, že ich svadobnú noc doma celú preplakala. To dcéru dojalo k slzám a k vyznaniu: „Mama, ty jednu noc, a ja budem musieť nariekať celý život.“

Ako vidíme, hriech napokon prináša len sklamanie, bolesť a škodu. Pôstne obdobie nalieha na obrátenie a pokánie práve preto, že nemusíme žiť v hriechu. Hoci v prípade rozvedeného manželstva zmierenie vo sviatosti pokánia sa môže udeliť len tým, čo ľutujú a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva - a to je často veľmi ťažký krok, sviatosť zmierenia je vždy aj v toto prípade možnosťou nového začiatku. Táto sviatosť čerpá svoju účinnosť z Kristovho kríža, na ktorý keď kresťan s vierou hľadí, dosahuje oslobodenie, uzdravenie, spásu. Je to sviatosť uzdravenia, keď milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nás so sebou úplne zmieruje. Je to šanca prijať milosť, aby nad mojím hriechom zvíťazila Božia láska ako ona triumfovala na kríži.

Náš život je púťou do Otcovho domu, je cestou do neba. Majme odvahu kráčať vždy cestou Božieho zákona a nikdy sa nevyrovnajme so stavom hriechu, ktorý je otroctvom. Nezabúdajme, že ako kresťania patríme Kristovi, ktorý nad hriechom zvíťazil a dáva radosť zo spásy.