Štatistiky hovoria, že denne zomiera vo svete okolo 200 tisíc ľudí. Niektorí zomrú na posteli, iní pri dajakom nešťastí. Smrť niekedy príde po dlhej a ťažkej chorobe, inokedy navštívi človeka v spánku. U všetkých je ale jedno spoločné – nik nevedel a nikdy nebude vedieť kedy a akým spôsobom nastane ten okamih.

Jedine Ježiš vedel ako a kedy zomrie, preto sa v dnešnom evanjeliu zamýšľa nad svojou smrťou – o to sú jeho myšlienky zaujímavejšie a vzácnejšie.

Na prvý pohľad zachytíme určité Ježišovo zachvenie sa pred smrťou. Hovorí: Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Na druhej strane si zasa všimnime, ako krásne dokáže svoje rozrušenie premáhať: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Stojí pred ním teda rozhodnutie: zostať sám, alebo priniesť úrodu. Rozhodne sa pre druhé riešenie – zomrieť na kríži, čím sa rozšíri jeho náuka aj príklad jeho lásky do celého sveta a bude mať vplyv na celé ľudstvo. Potom premýšľa ďalej: Veď práve pre túto hodinu som prišiel. A naozaj, prišiel pre hodinu ukrižovania, v ktorej zavŕši poslušnosť a vernosť Otcovi! Premôže moc zla a tým vlastne bude vynahradená nevernosť ľudského pokolenia voči Bohu. V úvahách však ide ešte ďalej: A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. Vie, že svojím ľudským hlasom, svojimi kázňami, divmi a zázrakmi nemohol osloviť všetkých ľudí. Veď tí, ktorí ho videli, boli iba nepatrným zlomkom celého ľudstva a dokonca ani tí ho všetci neprijali. Vedel však, že pred láskou sa ľudia sklonia, pred láskou kapituluje všetka zloba. Neexistuje väčšia láska, ako keď niekto položí život za svojich priateľov aj nepriateľov.

Dnešné evanjelium nám teda predstavuje tri veľké myšlienky Ježiša Krista o jeho smrti. Tým, že ich vyjavil, dovolil nám, aby sme hlboko nazreli do jeho srdca a spoznali, že byť tu pre iných, bol zmysel jeho života. Iste všetci chápeme, že ten, kto by chcel žiť iba pre seba, pre svoje blaho a šťastie, nevolil by dobrovoľnú smrť ukrižovaním.

Byť tu pre iných – to má byť zmyslom aj nášho života. Ježiš predsa viackrát povedal, aby ho jeho učeníci nasledovali. Možno niektorým z nás sa táto požiadavka máli a povedia, že je potrebné tu byť pre Boha. Máte pravdu – znie to nábožnejšie. Lenže za takouto nábožnosťou môže byť výhovorka – vyhnúť sa najzákladnejším ľudským povinnostiam. Túto výhovorku odhalil Ježiš aj u svojich súčasníkov. Tiež hlásali, že možno dať Bohu finančnú čiastku do chrámovej pokladnice, ktorú je syn povinný dať na podporu svojim rodičom, čím vlastne obíde svoju synovskú povinnosť. Ježiš ich však karhá za túto horlivosť, že dokážu pekne a nábožne rušiť Božie prikázanie. A podobní ľudia sa nájdu aj v dnes. Pre nich je tiež výhodnejšie žiť pre Boha ako pre blížnych. Lebo Boha odbavia pár vzdychmi, modlitbami a pobožnosťami, čo im vôbec nerobí problém. Je to jednoduché v porovnaní so skutkami lásky, ktoré máme konať blížnym. Preto aj Ján Zlatoústy hovorí: Učme sa tak uctiť Boha, ako on sám chce. Lebo jemu je príjemná taká úcta, ktorú si on sám želá a nie tá, ktorú si my nábožne vymýšľame. On si želá, aby sme ho ctili takto: „Čo urobíte jednému z mojich bratov, mne urobíte.“ A pokračuje: Ucti si Boha tak, že dáš zo svojho majetku blížnym. Lebo Boh nepotrebuje zlaté nádoby, ale zlaté srdcia. Čo je z toho, keď Pánov oltár zdobíš zlatom a Kristus je hladný v niektorom tvojom bratovi? Ty chceš darovať zlatý kalich na oltár a smädnému nepodáš pohár vody? Alebo chceš na oltár darovať zlatom vyšívané plachty a Kristovi v chudobnom človekovi nechceš poskytnúť oblek? Veď si predstav, ako by to vyzeralo, keby si videl človeka strašne hladného a ty by si mu nedal jesť, ale by si ho posadil k stolu zlatom vyšívanému? Poďakoval by sa ti? Či to nie je urážka a potupa toho človeka? A tak isto robia s Kristom tí, čo mu chcú obetovať modlitby, pobožnosti a obety v kostole a vo všednom živote ho potupujú. Taká úcta je skôr urážkou Boha, než úctou. A svätý Augustín k tomu dodáva: Kráčaj k človekovi a prídeš k Bohu.

Preto smelo môžeme povedať, že zmyslom nášho života podľa Ježišovho posolstva je byť tu pre iných, lebo aj oni sú Božími deťmi. A keďže Ježiš vedel, že to nebude pre nás ľahké, hovorí: Bezo mňa nič nemôžete urobiť. Iba ten, kto zostáva vo mne a ja v ňom, prináša hojné ovocie. To znamená, že iba v spojení s Ježišom, vieme tu byť pre iných.

Nezabudnuteľným dôkazom týchto slov je páter Maximilián Kolbe. Z koncentračného tábora v Osvienčime sa podarilo utiecť jednému väzňovi, a keďže ho nechytili, veliteľ dal nastúpiť väzňov z bloku, v ktorom utečenec býval a desiatich z nich vybral na smrť hladom. Keď ukázal na Františka Gajovnička, ten zúfalo zvolal: „Už nikdy neuvidím ženu a deti!“ Vtedy pred veliteľa predstúpil iný väzeň a ponúkol sa na smrť miesto Gajovnička a aj tvrdý veliteľ žasol nad týmto rozhodnutím. A Maximilián ide do bunkra hladu dobrovoľne zomrieť za svojho spolubrata, tak, ako Ježiš.

Môže vari niekto ešte namietať proti Ježišovmu cieľu, ktorý nám vytýčil?

Dajme si predsavzatie do ďalšieho života, byť tu pre iných, nech Ježišov cieľ, ktorý vytýčil nášmu životu, budeme poznať nielen teoreticky, ale budeme sa snažiť ho aj uplatňovať v živote. Snažme sa aj v tomto predveľkonočnom čase vhodnými službami dať blížnym najavo, že sme tu pre nich, lebo všetci sme Božie deti. A takto cez blížnych prídeme k Bohu.