Čo človek v živote robí? Väčšinou sú to obyčajné veci: študuje, chodí do práce, venuje sa rodine, občas ide na návštevu, okrem toho sa potrebuje pravidelne sa najesť a dostatočne vyspať (spánok tvorí až tretinu života). Všetko sú to také bežné veci, a predsa všetko to môže mať aj vyššiu hodnotu. V tomto ohľade sa ukazuje cenná Pavlova výzva v Prvom liste Korinťanom, ako sme ju počuli v druhom čítaní: „Či jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu.“ Teda ešte aj čas rekreácie môže svojím spôsobom slúžiť najvyššiemu zmyslu života – môže byť na Božiu slávu!

Prvý list Korinťanom bol napísaný ešte skôr ako evanjelia a je to najobsažnejší a azda aj najdôležitejší Pavlov list. V kostole sa každoročne číta v nedeľu ako prvý po skončení Vianočného obdobia. Korint bolo za čias Pána Ježiša a svätého Pavla mesto veľmi významné a už v tom čase historické. Malo päťstotisíc obyvateľov, bolo to prístavné mesto, veľmi bohaté a veľmi živé, čo sa týka premávky, obchodu a kultúry. Hádam by sa aj dalo prirovnať k Bratislave. Boli tu ešte kúpele, divadlá, pohanské chrámy a obrovský amfiteáter. To všetko slúžilo na zábavu asi tretiny Korinťanov, zatiaľ čo zvyšné dve tretiny boli otroci, ktorí im slúžili. Žiť po korintský znamenalo žiť hýrivo až nemravne. Tí, ktorí boli kresťania, určite cítili, že majú žiť inak. Nevedeli však ako, veď napokon aj oni museli jesť, piť, pracovať a pohybovať sa v hluku veľkomesta.

Úplne žiť pre Boha a naplniť Pánovu výzvu stále sa modliť sa radikálne usilovali mnísi. Avšak aj oni, ktorí sa vzdali svetského života, si uvedomovali, že je nevyhnutné si aj oddýchnuť, tiež jesť a k potom zas pracovať. A tak, aby zaručili oslavu Božiu 24 hodín denne, rozdelili sa na tri skupiny a vždy jedna tretina sa modlila, či už v tichu, či spevom alebo recitáciou. Po čase však prehodnocovali svoj postup a rozmýšľali, či by predsa len nebolo lepšie, keby mali spoločný program a všetko robili spolu. Aby však celkom žili na slávu Pána, modlitbe venovali pravidelne isté momenty dňa spoločnej modlitby, kedy na hlas zvona prerušili prácu, aby tak posväcovali deň a v noci tiež vstávali na posvätné čítanie. Tak vlastne vznikla modlitba breviára, ktorú sa modlia najmä kňazi, rehoľníci a rehoľníčky. Táto modlitba je oslavou Boha a nazýva sa tiež liturgiou hodín alebo Posvätením času.

Robiť všetko na slávu Božiu je možné aj vám, ktorí nie ste kňazi ani rehoľníci, aj vy ste povolaní k svätosti. Pavol aj vám spolu s Korinťanmi adresuje slová: „Či jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu.“ Morálka nás učí, že veci ktoré sú inak indiferentné (ako jesť, piť, spať) dostávajú svoju hodnotu z úmyslu a tak napokon vykonaný skutok už praktický nemôže byť indiferentný, lebo podľa toho, prečo som ho robil, je buď dobrý, alebo zlý. Áno, aj čas jedenia a pitia môže mať hodnotu, ak slúži k posilneniu pre činnosť na Božiu slávu, môže týmto úmyslom byť záslužný aj pred Pánom Bohom. A tak aj keď sa nepomodlíte behom mesiaca 150 žalmov breviára, (hoci aj laikom sa táto modlitba ponúka a Svätý Otec na svojich stredajších audienciách už celý rok preberá jednotlivé žalmy), všetci môžete a máme robiť všetky tie bežné a samozrejmé veci s dobrým úmyslom: na slávu Božiu. Ráno si treba vzbudiť tento dobrý úmysel a prosiť Pána o požehnanie. Na obed sa zvoní na Anjel Pána, aby sme ak sa dá prerušili prácu a pozdvihli svoje oči k Bohu. Večer máme ďakovať a prosiť o odpustenie. Nemáme zabúdať na modlitbu pred jedlom a po jedle, lebo všetko dostávame od Boha. A vôbec kedykoľvek, najmä však v čase pokušenia, sa môžeme obrátiť na Boha strelnou modlitbou jeho o pomoc.

Aj dnešné Božie Slovo by nemalo ostať len vypočuté, ale stvárňovať náš život. Čo si z neho zoberieme? „Či jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu.“ Keď som po prvý raz čítal túto výzvu, v mysli som zablúdil na miesta, kde sa stoluje. Žiaľ, v mnohých našich mladých kresťanských rodinách sa vytráca modlitba pred jedlom, nehovoriac o modlitbe po jedle a pritom to bola u nás veľmi silná tradícia! Keď ma vo Viedni pozvali do jedného pohostinstva, ešte aj tam mali kríž. Kedysi sa aj tu modlievalo, ako sme sa napokon aj my tu pred jedlom pomodlili. Prežehnať pred jedlom sa dá azda všade. Keď som chodieval ešte na Elektrotechnickú fakultu, tiež som sa zvykol v univerzitnej jedálni pred jedlom prežehnať, hoci ani tam tí ostatní to nezvykli urobiť. Niektorí si to všimli, a práve tak som tu získal veriacich kamarátov.

Dnes sa tiež tešíme na nedeľný obed. Umyjeme si ruky, zasadneme za pekne prestretý stôl, a dúfam, že všetci si pochutnáme – to vám prajem. Nezabudnime sa však pomodliť, nech je aj čas nášho jedenia a pitia na Božiu slávu.