Mesiac september je pre rodičov „radostným“ mesiacom. Škola im preberie starosť o deti, ktoré cez celé prázdniny mali pod dozorom. So začiatkom školského roku si vydýchli tiež mnohí veriaci, lebo vedia, že o ich dieťa je postarané aj po náboženskej stránke. Náboženstvo sa vyučuje od prvej triedy základnej školy a pokračuje aj na strednej škole. Napriek tomu si však mnohí povzdychnú: Čo len bude z tých detí? Veď doba v ktorej žijú nie je vôbec naklonená viere. Všade len samý sex, násilie, peniaze, bohémsky život… Vidia to denne v televízii, v časopisoch, ba ľudia, ktorí tak žijú, sa ešte kladú za vzor! Preto niektorí si už za života dajú postaviť náhrobný kríž, lebo si vravia: Z našich detí, hoci majú možnosť sa vzdelávať aj v náboženstve, budú ateisti, ktorí nám kríž na hrobe nepostavia.

Do tohto horekovania nad deťmi vstupuje Ježiš a vraví: Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.

Ježiš povedal tieto slová apoštolom, ktorí sa dohadovali o tom, kto spomedzi nich je väčší. Pán ich poučuje, ako sa človek môže stať väčším. Vraví im, že kto chce byť veľkým, musí sa usilovať slúžiť ostatným ľuďom. Veď aj on sám splnil svoje poslanie na zemi tak, že slúžil iným. Výslovne o sebe povedal: Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých. Svoju službu ostatným ľuďom preukázal tým, že za nich obetoval svoj život na kríži. Má teda právo povzbudzovať aj svojich apoštolov k službe. Konkrétne im stavia pred oči jeden typ služby, ktorá je Bohu mimoriadne milá – berie do náručia dieťa z ulice. Neumyté, neupravené, neučesané, nevyobliekané – tak, ako občas deti chodia po ulici. Také dieťa vtedy v ľudskej spoločnosti patrilo medzi posledných spolu s otrokmi. Možno aj preto aramejská reč, ktorou Ježiš rozprával, označuje spoločným menom dieťa i otroka. A Pán toto dieťa objíma a vraví: Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.

Ježišova výzva ukazuje veriacim východisko zo septembrovej problematiky. Nebolo by správne, keby dospelí iba nariekali nad tým, aké sú dnešné deti a mládež, aká je aj napriek náboženstvu v školách skazená, neovládateľná a drzá! Často kritizujú kňazov aj katechétov, že nedokážu správne podať učebnú látku, a že pred deťmi majú malú autoritu. Ježišovo slovo vyzýva k činnosti, ktorou sa majú nahradiť nedostatky v náboženskej výchove. Dospelí veriaci, najmä rodičia, krstní a birmovní rodičia, majú deti prijať v Ježišovom mene a uvádzať ich do viery v Krista. Lebo za náboženskú výchovu naozaj nie je zodpovedný iba kňaz alebo katechéta. Lenže vy poviete, že na dieťa nemáte čas, a žiaľ, je to pravda. Dieťa ale potrebuje váš čas a vašu námahu!

O tom, čo z toho môže byť, keď si na dieťa nenájdete čas, rozpráva istá matka. Jej dcéra Linda, keď bola maličká, nevedela nikomu ublížiť. Vyhýbala sa stupiť na mravca, matke bránila zabiť muchu. Linda bola dobrá a citlivá. Potom sa však matka dopustila veľkej výchovnej chyby. Sama o tom hovorí: Ako všetky deti, aj Linda často žiadala odo mňa, aby som jej niečo vysvetlila, poradila, urobila. Ale ja som pre ňu nemala čas. Mala som iné starosti, ktoré som pokladala za dôležitejšie. Linda ale túžila po niekom, kto pre ňu bude mať čas, a našla si. Boli to chlapci, z ulice, ktorí brali drogy a mali heslo: Preč so školou, preč s kostolom, preč s prikázaniami, nám je všetko dovolené! Tí mali pre ňu čas a ona odišla s nimi. Matke sa odcudzila. Len na Vianoce zatúžila po nej. Na Štedrý večer zatúlala sa až k rodičovskému domu a pozerala sa cez okno zvonka na vrcholec ožiareného stromčeka. Chcela vojsť dnu, ale neodvážila sa, lebo dnu boli ľudia. Linda plakala na ulici, matka plakala pod stromčekom. Boli blízko seba, a predsa si boli vzdialené. Linda sa vrátila do partie. S ňou sa zúčastnila na vražde filmovej herečky, ktorá bola v požehnanom stave. Keď ju prepadli, prosila ich, aby sa zľutovali nad dieťaťom, ktoré nosí pod srdcom, ale Linda, ktorá nevedela kedysi ublížiť muche, odpovedala: My nepoznáme nijaké zľutovanie. Vrazila nôž do srdca mladej ženy a jednou ranou prebodla dva ľudské životy! Celkom bez príčiny, iba z roztopašnosti, iba na znamenie, že nám je všetko dovolené. Matka uväznenej Lindy, zlomená hrozným zločinom, zvolala ku všetkým otcom a matkám na svete: Majte čas pre svoje deti!

Dnes tento hlas dolieha až sem, k nám. Lenže vy môžete povedať: Čas si teda nájdeme, ale dokážeme priviesť dieťa do právd viery, keď my sami sme sa neučili poriadne náboženstvo, ani pedagogiku náboženskej výchovy? Ježiš by vám na tuto námietku odpovedal: Nestarajte sa dopredu, čo budete hovoriť, ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch Svätý. Teda, keď dospelý veriaci chce svoj život preniesť na dieťa, vždy mu Duch Svätý vnukne, ako to má urobiť. Hlavné je, aby chcel, aby mal záujem, aby mal ochotu prijať dieťa v Ježišovom mene. Len jednu zásadu treba zachovať – k dieťaťu nepristupujme so skúšaním katechizmu a s učivom. Tým by sme ho mohli znechutiť. Veď náboženstvo nie je v prvom rade učivo, ale zážitok Boha, priateľstvo s ním a dieťa priam túži po zážitku a priateľstve! Rozprávajte mu teda pekne, pravdivo a nadšene o Ježišovi a voveďte ho do priateľstva s ním. Pretože priateľstvo spočíva na stretnutiach, naučte dieťa, aby sa modlilo vlastnými slovami. Najprv sa pred dieťaťom modlite vrúcne vlastnými slovami vy a potom sa to aj ono naučí.

Páter Klemens Tilman chváli múdru mamičku, ktorá sa takto modlí s dieťaťom: Erika, pozeráme sa na toto jabĺčko, aké je krásne. O chvíľu ochutnáme, aké je sladké. Nebeský Otec nás má tak rád, že chcel, aby sa takéto jablká urodili pre jeho deti, a ešte viacej nás má rád, keď nám na svet poslal svojho Syna Ježiša. Poďakujme sa za to nebeskému Otcovi: Otče, ďakujeme ti za jabĺčka, ďakujeme ti za Ježiša, ďakujeme ti, že nás miluješ. Aj my milujeme tvojho Syna Ježiša Krista. A teraz už zjedzme jabĺčko a presvedčme sa, aký je Boh k nám dobrý. Až po modlitbe vlastnými slovami učme deti hotovým modlitbám, potom pridajme účasť na sv. omši a na sv. prijímaní. Keď je už dieťa s Ježišom v priateľstve, ochotne prijme aj katechizmové učivo a samo bude vyhľadávať poučenie o viere. Ako ďaleko sú od tohto spôsobu rodičia, ktorí síce priviedli dieťa k prvému prijímaniu a k birmovke, ale potom si s úľavou povzdychli, že už je na poriadku! Je to pravda? Na poriadku je dieťa až vtedy, keď sa dostane s vašou pomocou k takej viere v Ježiša, že si svoj život založí na ňom, myslí na neho, žije podľa neho a miluje ho tak, že nič na svete ho od neho neodlúči. To sa dá dosiahnuť iba vaším dobrým príkladom, vašou vytrvalou modlitbou a vaším trpezlivým poučovaním.

Naozaj veľkí pred Bohom sa staneme vtedy, keď poslúžime dieťaťu náboženskou výchovou. Dnes je nevyhnutné, aby ste vy, veriaci rodičia, starí rodičia, krstní a birmovní rodičia, prevzali do rúk náboženskú výchovu tak, ako to urobili kedysi prví kresťania. Preto prosme Ježiša, priateľa detí, ktorý ich bral do náručia a objímal, aby sme si ich náboženskú výchovu zobrali viac k srdcu. Venujme deťom svoj drahocenný čas a námahu. Poslúžme im tak, aby z nich neboli ateisti, ale milovaní synovia a dcéry nebeského Otca. Takéto deti budú na radosť vám, Cirkvi, aj spoločnosti.