Slávnosť Najsvätejšej Trojice- rok B
Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
Mt 28, 16- 20
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Každý z nás celý život čosi hľadá. Jeden šťastie, iný zdravie, ďalší bohatstvo. Všetci však hľadáme ešte kohosi – hľadáme Boha. A hoci svätý Ján píše, že Boha nikto nikdy nevidel, my ho hľadáme. Túžime vidieť jeho tvár.
Keď si zoberieme akýsi prierez dejinami, zistíme, že človek vždy hľadal Boha, ale kráčal pri tomto hľadaní rôznymi cestami. Keď bol na počiatku svojej existencie viac spätý s prírodou, hľadal obraz Boha v rozličných prírodných divoch a úkazoch. Bol to však pravý obraz Boha? Nie, lebo asi pred 3 až 4 tisíc rokmi Boh zjavuje človekovi inú tvár. Je to tvár osobného Boha, a tak sa dáva spoznať Abrahámovi a jeho rodine. Ukazuje tvár Boha, ktorému na človekovi záleží, ktorý sa o človeka stará. Z úzkeho rodinného kruhu praotca Abraháma sa pomaly ich poznanie Boha rozširuje do celého ľudstva. Pričinil sa o to s Božou pomocou sám Abrahám a jeho nasledovníci, ktorí svojím životom a postojom k Bohu ho takto predstavili svetu.
My, ktorí žijeme 5000 rokov po tejto udalosti, mali by sme sa spýtať, ako v našej dobe predstavujeme Božiu tvár tomuto svetu. S bolesťou musíme konštatovať, že Božia tvár aj našim pričinením a pričinením našich predkov sa stala akási zahmlená. Mnohí teológovia sa zamýšľali nad tým, prečo v 19. storočí nastala kríza v riešení sociálnej otázky, prečo mnohé sociálne skupiny vo veľkej miere odpadli od Cirkvi, a prečo mnohí deformovali jej učenie. Prišli k záveru, že my, kresťania, sme svetu ukazovali nepravú tvár Boha.
Preto v dnešný deň si všetci musíme veľmi dobre uvedomiť, že život človeka, ktorý verí v Boha, berú iní ako Boží obraz v tomto svete. Tento obraz prináša do spoločenstva, v ktorom sa pohybuje a žije. Po 2. vatikánskom koncile nastala dišputa medzi katolíckym kardinálom a východným patriarchom Maximosom IV. o Božom obraze v tomto svete. Po skončení dišputy, napísal patriarcha otvorený list s názvom: Boh, v ktorého neverím. V ňom skúma pravú tvár Boha a zároveň poukazuje, ako sme ju my zahmlili a znetvorili. List tak veľmi zapôsobil na čitateľov, že mu posielali naň odozvy. Napríklad, mladý kresťan zo Španielska napísal, že po prečítaní listu sa pevne rozhodol byť hlásateľom pravej tváre Božej vo svete, vstúpil do seminára a stal sa kňazom. Počujme, čo patriarcha píše:
Nikdy nebudem veriť v Boha, ktorý by sa nezaujímal o človeka a nemal v ňom zaľúbenie, ktorý by si prial, aby som sa ho bál, a ktorý by striehol na človeka, ako ho „nachytať“ pri hriechu, ktorý by vyžadoval, aby sme každú skúšku urobili na výbornú, ktorý by hrozbou ohňa trestal každú ľudskú radosť.
Nebudem veriť v Boha neschopného pochopiť, že deti sa niekedy zatúlajú, že aj zabúdajú, ktorý by neponúkol nové stretnutie tomu, kto ho opustil, ktorý by nemal pre každého človeka zvláštne, osobné a len jemu určené slovo, ktorý by prekážal človekovi v raste, v premene seba a sveta, ktorý by bol nepriateľský k hmote, ktorý by bol nepriateľský k sexualite, ktorý by nebol láska a nedokázal premeniť na lásku všetko, čoho sa dotkne, ktorý by navždy zničil telo, namiesto toho, aby ho vzkriesil, ktorý by sa staral iba o duše, a nie o ľudí, ktorý by mal záľubu len v bolesti.
Nebudem veriť v Boha ľudí, ktorí si myslia, že milujú Boha, keď nemilujú ľudí vo svojom okolí, ktorí chodia do kostola, a pritom neprestávajú klamať, kradnúť, podvádzať a donášať, ktorí si nikdy nezašpinia ruky a nič neriskujú.
Nebudem veriť v Boha, ktorý by v mene nádeje na večný život bránil úsiliu o pretvorenie tohto sveta, v Boha kazateľov, ktorí majú odpoveď na každú otázku, v Boha, ktorý by bol monopolom len jednej cirkvi, rasy, či kultúry, ktorý by nebol prítomný všade, kde sa ľudia majú radi, ktorého by bolo možné stretnúť len v kostole, v Boha – naivného starčeka, ktorého je možné zneužívať podľa vlastnej chuti, v Boha, ktorého by mohli pochopiť len ľudia múdri a zrelí, v Boha bez tajomstva, v Boha, v ktorého by som nemohol dúfať proti všetkej nádeji.
Otvorený list končí slovami: Áno, môj Boh je iný Boh!
Využime túto chvíľu, aby sme sa aj my pýtali, aký je náš Boh? Najuspokojivejšiu odpoveď dáva svätý Ján: „Boh je láska!“ Táto láska sa naplno prejavuje v tom, že nie je samotár a izolovaný, ale žije v spoločenstve Otca, Syna a Ducha Svätého. V tomto spoločenstve prebieha život lásky, ktorý je výzvou aj pre človeka. Preto nás Boh postavil na túto zem, aby sme dokázali žiť v spoločenstve lásky. Viera v Boha nás nabáda, aby sme si uvedomili, že nežijeme v tomto svete vo vyhnanstve. Keď je Boh mojím Otcom, potom či sa smejem alebo plačem, či sa radujem alebo trpím, vždy som v domove môjho Otca. Verím v Božieho Syna, ktorý ma robí svojím bratom, a tak som v domove môjho Otca nie sluhom, ale synom. Verím v Ducha Svätého, ktorý dokazuje, že môj život nie je statický ale dynamický a neustále sa zdokonaľuje. To je obraz Boha, v ktorého my veríme, v ktorom žijeme, hýbeme sa, a v ktorom sme. Je už iba na nás, či využijeme správne svoju slobodu a začleníme sa do života Trojjediného Boha.
Prosme o silu, aby sme Boha vždy milovali a dali mu miesto v srdci, aby prebýval v nás. Potom svojím životom budeme ukazovať svetu, v ktorom žijeme, jeho pravú tvár.