Keď v tieto dni sa prechádzame po meste, máme pocit, že snáď v ňom nežijú ani ľudia. Ulice sú vyľudnené, obchody zívajú prázdnotou a premávka na cestách je temer nulová. Prečo? Mnohí ľudia odišli z mesta a smerovali k svojim rodinám, aby v kruhu najbližších ľudí prežili vianočné sviatky. Ktosi múdry povedal, že rodina má byť ako nedobytný hrad, do ktorého nevnikne žiadny nepriateľ v podobe hnevu, hádok a nevraživosti. V tom hrade má byť vždy útulne a príjemne, aby členovia rodiny si oddýchli a načerpali nových síl do ďalšieho života.

Iste všetci chápeme, prečo Cirkev vsadila sviatok svätej Rodiny do okruhu Vianoc. Veď práve v tieto dni máme k sebe omnoho bližšie ako počas roka, chce nám dať ten najkrajší a najdokonalejší vzor, preto máme dnes veľkú príležitosť bližšie sa pozrieť na rodinu.

Lenže, aké sú v skutočnosti naše rodiny? Často môžeme čítať alebo počúvať o kríze rodiny. Je medzi nami veľa rodín, kde ich členovia žijú životom stiesneným a neznesiteľným, a preto každý radšej z rodiny uteká. Sú tu totiž dva javy, ktoré rodinu ohrozujú – vnútorná prázdnota a rozvody. Obidva tieto javy spolu veľmi úzko súvisia. Čo je príčinou tohto nešťastia?

V prvom rade je to nepripravenosť mladých ľudí pre tak vážne spolužitie, akým je život v manželstve a v rodine. S tým je spojená nezodpovednosť, sebectvo a nedostatok kultúry srdca. Ale nemožno tu viniť iba manželov. Vinní sú aj tí, ktorí pozorovali v rodine určitý úpadok a pritom zostali ticho, boli ľahostajní a nepomohli. A keď sa, nedajbože, manželstvo rozpadne, ľudia okolo neho sa rozdelia na dva tábory. Jedni to schvaľujú, druhí hania. Ale ani jeden postoj nie je správny. Samozrejme, my nemáme žiadne právo týchto ľudí odsudzovať, ani sa im vyhýbať. Práve naopak. Treba im preukázať čo najväčšiu lásku a porozumenie, lebo sú nešťastní a zranení.

Ďalším dôvodom nešťastí v rodinách býva vnútorná prázdnota a nedostatok lásky u manželov, ktorý sa potom prenáša aj na iných členov rodiny. Z tohto nedostatku potom vyplývajú rozličné deformácie, ako sú znemožnenie dôstojného života v rodine, sebectvo, hrubosť, opilstvo, podráždenosť voči povahe a záujmom druhého. Rodinný život sa takto doslova rúca pre nedostatok lásky.

Pekne to vystihlo trinásťročné dievča, ktoré v písomnej práci, ako prežíva deň v rodine, píše: „Keby sa ma niekto spýtal, čo by mi urobilo najväčšiu radosť, odpovedala by som, že život v detskom domove. Lebo už naozaj nevládzem zniesť neustále domáce vojny, ktoré sú na dennom poriadku. Alebo iný príklad: Starý otec, ktorý ovdovel, a spočiatku býval sám, jedného dňa dostal od dcéry návrh, aby sa presťahoval k nim, že sa o neho budú starať. Hoci ho mnohí varovali, aby dom nepredával, neposlúchol. Dom predal, peniaze poctivo rozdelil medzi deti a presťahoval sa k dcére. Spočiatku bolo všetko v najlepšom poriadku. Ale postupne otec začal chorľavieť, triasli sa mu ruky a stalo sa, že občas aj niečo vylial alebo rozbil tanier. To však spôsobilo, že domáci boli podráždení, tak starý otec prestal jedávať s ostatnými pri jednom stole a vyvrcholilo to tým, že jedného dňa mu bolo povedané, že „darmožráča“ nestrpia…

Takých alebo podobných prípadov, žiaľ, je veľmi veľa a bude ich ešte viac, ak si včas neuvedomíme, že pevným základom manželského a rodinného života je láska. Ona je dušou všetkých čností, ktoré sú potrebné pre šťastné spolužitie. Veď preto nás aj svätý Pavol tak naliehavo vyzýva: Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! Lebo srdce, ktoré je milosrdné, dobrotivé, mierne a trpezlivé, dokáže odpúšťať a obetovať sa. Ak život v rodine je postavený na takom základe, podobá sa domu postavenému na skale. Taký dom sa nezrúti ani pod nárazom utrpenia alebo iného nešťastia.

Nazaretská rodina žila život lásky. Ale ešte čosi ju spájalo. Uprostred nej žil Boh. Boh ju spájal. Ak aj naše kresťanské rodiny chcú žiť v súlade a láske, musia si nájsť cestu k Bohu, ktorý ich bude spájať. Musia si nájsť cestu do Božieho domu, aby sa v nich ozýval hlas modlitby, aby čerpali silu z Božieho slova a sviatostí, a tak žili podľa Ježišovej náuky. Takéto rodiny budú milým prostredím, kde rodičia, vedomí si svojej zodpovednosti pred Bohom, budú sa obetavo venovať výchove detí a deti si zasa budú ctiť, milovať a vážiť svojich rodičov a v starobe im budú pomáhať. Všetkých bude spájať blaživé puto lásky a pokoja.

A napokon, spojme sa všetci, vy, ktorí žijete v rodinách, aj my, kňazi, ktorí máme svoju rodinu vo vás, aby sme modlitbou a dobrými skutkami prispievali k ozdraveniu všetkých nešťastných rodín. Taká je povinnosť kresťanského spoločenstva, aby sme svoj pozemský domov premenili v spoločenstvo lásky.