Život píše rozličné príbehy, ktoré by nedokázal zrežírovať ani ten najlepší režisér. Počúvajme: Na železničnej stanici vo veľkom meste, schúlená v kúte a uplakaná, sedela stará žena. Na vlak tam čakal aj istý kňaz, ktorý keď ju uvidel, prisadol si k nej. Potešila sa, že má pri sebe kňaza a otvorila mu svoje srdce: „Vybrala som sa za synom, ktorý tu býva. Zobrala som mu ovocie a zeleninu z našej záhradky, zabila som sliepku a priniesla mu aj domáce vajíčka. Veľmi som sa na neho tešila a túžila som uvidieť nevestu aj vnukov. Prišiel pre mňa na stanicu s autom. Keď ma uvidel, premeral si ma a povedal: „Mama, ale vy ste iba po dedinsky oblečená! Čo si o mne pomyslia susedia!“ Veľmi ma to zabolelo, lebo som si uvedomila, že môj syn sa za mňa hanbí. „Synak, aj tak nemôžem ísť k vám, musím sa hneď vrátiť, lebo má k nám prísť opravár!“ – to ma napadlo. A syn na to povedal „Dobre!“, vzal si plnú tašku a odišiel. Teraz tu čakám na vlak, plačem a rozmýšľam, či som pri výchove dakde neurobila chybu. Vychovala som šesť detí. Muž mi zomrel, keď najmladšiemu boli tri roky...“ Myslím, že pre rodiča nemôže byť väčšej bolesti, ako keď sa dieťa za neho hanbí.

Ale ešte väčším nevďakom je, keď sa my, Božie deti, hanbíme za svojho Boha! Dnešný sviatok nás povzbudzuje, aby sme sa k Bohu- Otcovi nebojácne hlásili. Povzbudzujú nás k tomu traja Mudrci, ktorí z východu prichádzajú do Betlehema, aby sa Ježišovi poklonili.

Dnes môžeme ťažko o nich rozprávať, veď je tu bariéra dvetisíc rokov. Jedno je ale isté. Boli to ľudia vzdelaní, učenci na vrchole vtedajšej doby, ktorí sa svojím bádaním dopátrali k Dieťaťu a zistili, že je to nový kráľ, ktorý si zaslúži poklonu. Vybrali sa na ďalekú cestu, neľutovali námahu, nebáli sa nebezpečenstiev. Mali pred očami len jeden cieľ – nájsť Mesiáša a pokloniť sa mu. Nič ich neodradilo a napokon ich čakala vytúžená a zaslúžená odmena: Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu.

Počínanie Mudrcov je výzvou aj pre nás, ktorí sa im podobáme. V tieto dni sme sa dozvedeli radostnú novinu, že sa nám narodil Spasiteľ, Mesiáš a Pán, a to, že sme tu, dosvedčuje, že sme vykročili hľadať Božie Dieťa, aby sme sa mu poklonili. Na tejto ceste sa ale nesmieme báť prekážok a neúspechov. Veď aj v dnešných časoch má kráľ Herodes svojich nástupcov, ktorí sa boja Ježišovej moci a snažia sa ho zabiť. Veď Ježišove učenie vždy bude ohrozovať a víťaziť nad vládou zla a mamony. Sme svedkami, ako na našu adresu znejú poznámky, že sme nemoderní a zaostalí. Stále sa nájdu ľudia, ktorým vadí, že žijeme medzi nimi. Vytýkajú nám, že máme záujem o vyučovanie náboženstva na školách, že katolícka Cirkev na Slovensku potrebuje zmluvy so štátom, že nesúhlasíme s pochybnými a vieru urážajúcimi vysielaniami v televízii, alebo s článkami v novinách, ktoré urážajú náboženské cítenie veriacich. Mnohí sa s prekvapením pozerajú na nás, keď chodievame na bohoslužby alebo na púte, alebo nás vidia, ako sa modlíme ruženec. Lenže buďme kritickí aj do vlastným radov. Koľkokrát sa mi stalo, že ma volali zaopatriť chorého a bolo to tak zrežírované, aby som sa nestretol napríklad s budúcim zaťom. Veď čo by si pomyslel, že do tejto rodiny chodí kňaz? Alebo aj my, keď tak kráčame po meste okolo kostola, nájdeme odvahu na ulici sa prežehnať? Dokážeme po katolícky pozdraviť človeka, ktorého poznáme z kostola? Máme pri vchodových dverách do nášho bytu sväteničku alebo nechýba nám v byte kríž? Možno si niekto povie, že sú to maličkosti. Lenže, opak je pravdou. Sú to veľmi dôležité veci, lebo nasvedčujú o úprimnosti našej viery. Nedajme sa zahlušiť ateizmom, ktorý ľudí privádza do nešťastia a rozsieva chaos a neporiadok vo svete.

Nemecký básnik Fridrich Schiller povedal: „Ozajstní vynálezcovia sa správajú voči nebeskému Otcovi pokorne. Diletanti, ktorí sa preberajú v odpadkoch, správajú sa k nemu hrubo.“ Spisovateľ Wolfgang Goethe hovorieval takto: „Ten, čo k nám prichádza v ústrety zosobnený v dieťati je Boh, Stvoriteľ a Udržovateľ, ktorému sa máme klaňať a oslavovať ho.“

Nezaostaňme za Mudrcmi ani za ľuďmi, ktorí hrdinsky vyznávajú, že Kristus je Boh a klaňajú sa mu. Naším Betlehemom je Boží chrám. Prichádzajme pokloniť sa Mesiášovi, odovzdajme mu dary lásky a úprimnosti svojho srdca, a takto naplnení Kristom, smelo rozprávajme pred ľuďmi o jeho veľkých činoch. Uctime si Božie Dieťa, veď ak sa budeme my k nemu priznávať pred ľuďmi, ono sa k nám raz prizná u svojho Otca.