Keď vyšiel Izraelský národ z egyptského otroctva, bola pre neho púšť miestom mimoriadneho stretnutia s Bohom ale aj s pokušením diabla. Rovnako aj Ježiš sa na púšti stretáva s obidvoma. Lenže Izrael a Ježiš sa pri stretnutí tvárou v tvár správajú úplne inak. Zatiaľ čo Izrael túži na púšti po hrncoch plných mäsa v Egypte, Ježiš vyhladovaný štyridsaťdenným pôstom hovorí jasne: Nielen z chleba žije človek. Zatiaľ čo sa Izrael klania na púšti zlatému teľaťu, Ježiš odmieta pozemské bohatstvá ponúknuté diablom slovami: Napísané je : Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť. Zatiaľ čo Izrael žiada viditeľné znamenie Božej moci, Ježiš diablovi odporuje slovami: Je povedané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha. Týmito slovami ukončil Ježiš pokúšanie diablom. Sú to tri pokušenia na ktoré nás upozorňuje Božie Slovo.

Ježiš je pokúšaný v okamihu svojej ľudskej slabosti. Preto ho diabol podpichuje, aby zázračne odstránil hlad a biedu svojho tela, aby zaistil ľudstvu hojnosť a blahobyt. Ježiš túto logiku odmieta. Pri druhom pokušení, ktoré sa týka moci, diabol prekrútil mesiášske Božie zasľúbenie. Ale Ježiš nechce Boha podriadiť svojej moci, pretože ho s ním spája puto lásky. Diabol potom privádza Ježiša na vrchol jeruzalemského chrámu. Je to pokušenie k povrchnému úspechu, ktorý diabol navonok potvrdzuje Božím slovom. Ježiš je odovzdaný do Božej vôle, preto mu hovorí: Nebudeš pokúšať. Dnešné evanjelium nás učí, že Ježiš podstúpil pokušenia, ktoré sú koreňom všetkých ostatných pokušení. Ježiš sa postavil do radu hriešnikov, na miesto pokúšaného, aby nám dal príklad, ako sa máme zachovať vo chvíli skúšky. Uvedomujeme si, že pokušenia, ktoré na nás v živote doliehajú, majú rôzne podoby, rôzne tváre, rôzne spôsoby? Môžeme ich poznať v mnohých, zdanlivo ušľachtilých podobách. Často prichádzajú pod rúškom príjemnej podoby. Ježiš poznal veľmi dobre ľudskú úbohosť, ktorá často deformuje našu vôľu a zatemňuje našu schopnosť správne rozlišovať. On vzal na seba túto našu obmedzenosť a zvíťazil nad Zlým ako na púšti tak aj na kríži. Tým nám ukázal cestu k víťazstvu.

Na začiatku pôstu si touto udalosťou pripomíname veľkú lásku Boha k nám. Ježiš nám chce ukázať, aký je diabol prefíkaný a falošný. Ani my nie sme voči pokušeniu imúnni. Naša viera v Boha je tiež neraz vystavená útokom pokušiteľa. Celý náš život je neustály boj so zlom, s hriechom. Hoci diabol vie o našich slabých miestach, nikto z nás sa nemusí báť. Boh je s nami. On nedovolí, aby sme boli skúšaní nad naše sily, pretože sľúbil, že nás nezanechá a ani neopustí. Z našej strany sa vyžaduje, aby sme prejavili svoju lásku Bohu. Je dôležité, aby sme sa nebáli. Pritom nezabúdajme na dôležitú skutočnosť, že s pokušením sa nehodno zahrávať.

Bolo to v roku 1964, keď k stigmatizovanému pátrovi Piovi priviezli 18- ročné dievča, ktoré bolo posadnuté diablom. Páter Pio sa cítil veľmi zle, a preto ju len požehnal. O niekoľko dní sa malo nad ňou s povolením arcibiskupa niekoľko františkánov a kapucínov modliť exorcizmus. Rýchlo to však nechali, pretože posadnutá sa veľmi rehotala, vrieskala a volala: Jedli ste a pili a teraz ma chcete z tohto tela vyhnať von? Nikdy sa vám to nepodarí! Keď sa o tom dozvedel páter Pio, zosmutnel a celú noc sa modlil, aby si od Pána Boha vyprosil milosť pomôcť tejto mladej žene. Náhle mu však uprostred noci ktosi uštedril silný, brutálny úder, akoby päsťou na plece. Páter Pio padol tvárou na zem. Pri páde si roztrhol obočie a na tvári sa objavili podliatiny. Páter od bolesti vykríkol. Vtedy do jeho cely pribehli predstavení a niekoľkí spolubratia. Zavolali lekára, ktorý si prezrel rany a ošetril ich.

V to ráno ako obyčajne zástup veriacich zapĺňal priestor pred kostolom. Ešte nikto nevedel, že páter Pio nebude slúžiť svätú omšu. Naraz sa začal do ticha, ktoré pútnici využívali na modlitbu, rozliehať krik mladej ženy: Tejto noci som poriadne udrel starého... uvidíte, či bude môcť slúžiť omšu! Nik neveril týmto slovám posadnutej, ale keď prišla chvíľa svätej omše, pútnici si s prekvapením vypočuli oznam, že páter Pio sa zle cíti a nepríde do kostola. Kostolom sa začal znova rozliehať veľký krik: Počuli ste... starý nebude slúžiť omšu! Utĺkol som ho tejto noci! Po niekoľkých dňoch, ešte opuchnutý s podliatinami po páde, slúžil páter Pio svätú omšu. V kostole bola prítomná rodina posadnutej, i ona sama. Keď sa na ňu stigmatizovaný pozrel, žena sa pustila do veľkého kriku a stratila vedomie. Po prebratí sa správala už pokojne.

Dnes mnohí už neveria v moc diabla. Mnohí dnes popierajú jeho existenciu. Dokonca pre mnohých sa tento skutočný príbeh môže zdať nezmyslom. Pre nás kresťanov by malo byť jasné, že diabol nie je len rozprávkovou bytosťou, ale skutočnosťou. Ak na nás doliehajú pokušenia nevystavujme sa im zbytočne, neriskujme. Pokušiteľ nenašiel miesto v Ježišovom srdci. Keďže sa pokúsil pokúšať Božieho Syna, neušetrí ani nás. Práve preto potrebujeme príklad Ježiša Krista v boji proti nepriateľovi našej spásy. Nikto z nás nie je ušetrený od pokušení. Doliehajú na každého človeka. Preto je dôležité na začiatku tohto pôstneho obdobia urobiť vážne rozhodnutie. Keďže Boh nám daroval rozum a slobodnú vôľu, môžeme sa už teraz rozhodnúť o svojom šťastí alebo večnom nešťastí. Ježišove slová nám hovoria jasne, že nemôžeme slúžiť dvom pánom: Bohu aj mamone. Na koho strane chceme byť? Na strane Boha, či Zlého? Preto urobme to správne rozhodnutie. Uprime svoj zrak na ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista a prosme ho o milosť, aby sa jeho víťazstvo, ktoré je isté, stalo aj našim víťazstvom.