V evanjeliu nám dnes sv. Lukáš hovorí, že každé telo uvidí Božiu spásu. Čo znamená uzrieť Božiu spásu? Znamená to, že Boh sa túži naozaj stretnúť s každým človekom. Nie sú to pre nás potešujúce slová? Veď Boh nás túži zaodiať rúchom spravodlivosti. My všetci sme v dnešnú nedeľu pozvaní obliecť si plášť spravodlivosti Boha, zastaviť sa, vysoko pohliadnuť na Boha, ktorý nám prináša spásu. Ale ak chceme prijať ponuku spásy, je potrebné, aby sme vyrovnali svoju cestu k Bohu, aby sme robili pokánie, spolupracovali s jeho milosťou a bez hriechu očakávali príchod Pána. A navyše, máme prísľub, že každý človek môže dosiahnuť spásu, lebo v každom pôsobí Boh a dobré dielo, ktoré v nás začal vo sv. krste, aj dokončí. Preto nemôže byť v nás miesto pre smútok a trápenie, ale naopak, treba sa radovať, že Boh nám ponúka spásu. Dôležité je, aby sme vyrovnali pahorky svojej pýchy, nevery voči Bohu a zasypali údolie sebectva, smútku a závisti, keď druhý má viac ako ja, keď sa druhým darí lepšie ako mne. Potrebné je obrátenie, zmena životného smeru, niektorých našich zlých postojov. Ján Krstiteľ nám ukázal smer, je ním Kristus. Veď práve krstom sme boli určení kráčať spolu s Kristom k Bohu, a preto kráčajme spolu s Kristom, odvráťme sa od chýb, omylov, ľahostajnosti, od zlých náklonností. Poopravme si smer svojej cesty a vráťme sa naspäť, ak sme sa vzdialili od Krista, ak sme zišli z cesty, ktorá vedie k nemu. Možno už teraz sa mnohí pripravujú na sviatky Kristovho narodenia tým, že nakupujú, upratujú a pripravujú svoje príbytky, aby tak mohli prijať vianočné návštevy. Ale nezabudnime pri všetkom tom zhone zastaviť sa a pozrieť do svojej duše. Môžeme mať neporiadok vo svojom vnútri, a to vtedy, keď máme zatvorené dvere svojho srdca, keď tam nechceme vpustiť Boha. Aj tohoročný advent je pre nás časom práce na sebe. Prehodnoťme, aké sú naše vzájomné vzťahy, postoje, aký je náš život. Vráťme sa na cestu, ak sme sa od nej odklonili, vráťme sa k prvotnej horlivosti, ak sme ju stratili. Evanjelium nám hovorí o Jánovi Krstiteľovi, ktorý hlásal krst pokánia. Aj nám pripomína, aby sme znížili kopce a vyplnili doliny, aby sme tak uľahčili cestu Bohu k nám. Odstráňme všetky prekážky, ktoré nám bránia, aby Božia láska prúdila do nášho srdca. Očisťme sa, pripravme si srdcia, aby mohol do nich vstúpiť Kristus. Zastavme sa, stíšme a uvažujme, ako môžeme znížiť kopce nerovnosti a pýchy. Prijmime odpustenie, ktoré nám Boh ponúka. Dobre sa pripravme vo sviatosti pokánia, aby tak mohol Boh prebývať v našom srdci, v našej duši. Spravme si bilanciu, ako je to so mnou, ako je to s mojím srdcom a aký poriadok je v mojej duši. Prijmime výzvu Jána Krstiteľa: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Otvorme svoje srdce dokorán, aby tam mohol vojsť Boh.

Známy židovský filozof Martin Buber napísal ako rabín Menachen Mendel prekvapil svojich vzdelaných hostí otázkou: Kde vlastne býva Boh? Mnohí z nich sa zasmiali, potriasli hlavou nad nápadom rabína a povedali: Celý svet je plný Božej veleby! Ale rabín si sám odpovedal: Boh býva tam, kde pred ním nezatvorili dvere.

Ako je to nami? Nezatvárame aj my dvere pred Bohom, ktorý chce prísť k nám? Skúsme skontrolovať, či sú otvorené. Ponáhľajme sa otvoriť ich, aby nás iné starosti, predvianočný zhon v obchodoch, ani ohurujúce reklamy nestrhli so sebou, pretože to nie je pravý advent kresťana. Pravý advent prežívame v našej duši. Využime dobre tento milostivý čas adventu. Spolupracujme s Bohom, ktorý prichádza k nám, ktorý sa nám chce darovať. Pripravme sa na príchod Vykupiteľa a radujme sa z toho, že prichádza po rovnej ceste do našej čistej duše.