Koľkokrát sa nám stane, že sa niekde veľmi dobre cítime a nechce sa nám odtiaľ odísť. Vtedy si asi spomenieme na dnešné evanjelium a povieme si: Pane, dobre je nám tu! Boli by sme najradšej, keby sa ten vzácny okamih nikdy neskončil. Taký pocit môžeme zažiť napríklad na dovolenke, pri milovanej osobe, alebo po dosiahnutí dajakého úspechu.

Túžba zostať pri Ježišovi zaznieva aj z úst apoštolov. Ako prišlo k ich radostnému zvolaniu? Ježiš im už dávnejšie predpovedal, že musí odísť do Jeruzalema a tam položiť svoj život. Lenže oni to v nijakom prípade nedokázali pochopiť, preto im chcel ukázať, že jeho smrť je nevyhnutná. Zobral na jednu z Galilejských hôr, pravdepodobne to bola hora Tábor, troch najdôveryhodnejších: Petra, Jakuba a Jána. Petra, ktorý mal byť hlavou Cirkvi, Jakuba, ktorý ako prvý mal za Ježiša položiť život a Jána, ktorý mal zostať ako posledný žijúci svedok všetkých týchto udalostí a samozrejme, všetci mali byť svedkami Ježišovej predsmrtnej úzkosti v Getsemanskej záhrade. Ježiš sa začal modliť a zaiste prosil Otca, aby mohol týmto dokázať, že jeho cesta do Jeruzalema a na kríž je nutná. Otec vyslyšal Synovu modlitbu a dokázal to aj navonok: najskôr Ježišovu tvár ale aj rúcho prežiarilo silné svetlo, potom sa zjavili dve najväčšie osobnosti Starého zákona Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s Ježišom a napokon ich zahalil oblak a bolo počuť Boží hlas.

Oblak vo Svätom písme symbolizuje Božiu prítomnosť. Naznačuje, že smrteľný človek nikdy nemôže vidieť veľkého a nekonečného Boha. Oblak pri Ježišovom premenení je dôkazom, že v tom okamihu je tam prítomný aj nebeský Otec. Apoštoli dokonca počuli aj jeho slová: Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho! V tej chvíli bolo apoštolom všetko jasné. Spoznali, že Ježiš je väčší ako Mojžiš a Eliáš, že je najväčší, lebo je Božím Synom. Vtedy zatúžili, aby sa ten okamih nikdy neskončil, načo Peter povedal: Učiteľ, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.

Situácia zostáva rovnaká aj dnes. Nikto okrem Ježiša Krista nemá na svete toľko pomníkov a obrazov. Spočítajme kríže na cintorínoch, pri cestách, v kostoloch, v domácnostiach... Spočítajme obrazy a sochy… Koľkí ľudia sa dnes k Ježišovi verejne hlásia, koľkí ho milujú? Kto si dnes spomenie napríklad na Alexandra Veľkého alebo cisára Augusta? Kto ich dnes miluje a uctieva? Máme o nich zopár strohých informácií – a to je všetko! Môžeme ale spočítať množstvo ľudí, ktorí počas dvetisíc rokov milovali Krista, žili a zomierali pre vieru v neho? Dá sa zrátať množstvo ľudí, ktorí sa mu zasvätili celým životom?

Pred niekoľkými rokmi nazvali mladí ľudia Ježiša Krista superhviezdou. Sú nadšení, že môžu s ním, s najväčšou osobnosťou v dejinách ľudstva, nadviazať priateľský vzťah. Tú možnosť máme ale my všetci, a to denno-denne počas návštevy chrámu. Vážme si tú možnosť, pri ktorej môžeme vždy spolu s Petrom zvolať: Učiteľ, dobre je nám tu v tvojom dome! Sme šťastní, že ťa môžeme stretnúť a prijať do srdca, lebo len s tebou sme silní a v bezpečí. Ty si naša superhviezda!

Zakončime naše rozjímanie krásnym vyznaním sv. Ambróza, pre ktorého je Ježiš ozajstnou superhviezdou:

Keď túžim vyzdravieť zo svojich chorôb – ty si lekár!

Keď ma stravuje neznesiteľná horúčka – ty si čerstvý prameň!

Keď cítim výčitky svedomia – ty si odpustenie!

Keď volám o pomoc v ťažkostiach – ty si sila!

Keď mi smrť naháňa strach – ty si život!

Keď túžim po nebeskej vlasti – ty si cesta!

Keď ma obklopujú mrákavy a tma – ty si svetlo!

Keď mám smäd po istote – ty si pravda!

Keď mám hlad po ozajstnom pokrme – Ty si chlieb života!

Kde si ty, Ježiš, tam je všetko!

Kde si ty, Kriste, tam je pokoj!