Veľké príležitosti máva človek väčšinou iba raz. Dokonca niekedy si povzdychneme a povieme: ešte je čas, ešte je šanca. Uvedomujeme si ich zväčša až vtedy, keď už máme len jednu, alebo aj poslednú, šancu. Keď máme šancu sme spokojní, ale keď príde čas zúčtovania cítime nepokoj čo z toho vyplynie: šťastie, trest či nešťastie? Aj Boh nám dáva toto pôstne obdobie, aby sme ho správne využili. Dnešné evanjelium nám prináša neobvyklú výzvu k pokániu. Keď sa pozrieme hlbšie do života vyvoleného národa vidíme, že Izraeliti pokladali bolestné udalosti za Boží trest. Pán Ježiš preto v evanjeliu vysvetľuje veľmi jasne, že bolestné udalosti nesmieme chápať v zmysle trestu. Platnosť tohto učenia potvrdzuje na dvoch udalostiach, o ktorých sa zrejme v jeho dobe hovorilo: zavraždenie osemnástich Galilejčanov a zrútenie veže v Siloe. Obidve nešťastia nepostihli dotyčných ako trest za hriechy. Ježiš na príklade týchto udalostí zdôrazňuje, že nám majú slúžiť ako znamenia. Majú nás viesť k pokániu.

V súčasnosti si už mnohí ani neuvedomujú význam slova pokánie. V gréckom texte Svätého Písma by sme ho našli pod slovom metanoia, čo znamená zmenu zmýšľania, zmenu spôsobu života, obrátenie. Pán Ježiš hovorí: Obráťte sa. V čom vlastne spočíva naše obrátenie, aké má byť naše pokánie? Spočíva to v tom, aby sme sa v pokore a v skromnosti prehodnotili, obnovili a s novou chuťou vydali na správnu cestu nášho kresťanského života. Všetci potrebujeme obnovu svojho srdca. Potrebujeme zostať pri Kristovi. Evanjelium nám potvrdzuje aká dôležitá je pre kresťana skutočnosť pokánia. Avšak je potrebné si uvedomiť ešte ďalšiu základnú skutočnosť, ak hovoríme o pokání, o obrátení a o zmene zmýšľania. Nestačí len nerobiť nič zlé, ale zároveň ide aj o konanie dobra. To nám zdôrazňuje druhá časť dnešného evanjelia – podobenstvo o neplodnom figovníku.

Podobenstvo o figovníku platilo v prvom rade o vyvolenom národe. Boh sa oň staral posolstvom Zákona, zmluvy, napomínaním, ale i útechou prorokov. Možno nie je jasné, koľko podrobností v tomto podobenstve má symboliku. Avšak hlavné body poučenia dnešného evanjelia sú jasné.

Po prvé, Kristus svojim súčasníkom hovoril, že pokiaľ neprinesú ovocie Bohu, nebudú chránení do nekonečna. Po druhé, všimnime si rozdiel medzi tým čo hovorí Kristus a čo hovoril vo svojej dobe Ján Krstiteľ (Lk 3, 9). Ján obrazne varoval ľudí, ako to čítame na začiatku Lukášovho evanjelia, že ku koreňom stromov je už sekera priložená. Čakalo sa už len na pokyn Hospodára. V dobe, keď Ježiš povedal toto podobenstvo Hospodár – v tomto prípade Boh, už vydal pokyn. Boh hľadal dobré ovocie. Čakal tri roky na prejav pokánia. Keďže ho nenašiel, rozkázal figovník vyhodiť von. Preto si musíme uvedomiť, že Boh aj od nás čaká, že prinesieme ovocie. Ak ho neprinášame, On čaká, je trpezlivý. Dáva nám čas, aby sme sa napravili.

Zo života francúzskeho panovníka Ľudovíta XV. vieme, že žil nemravným a neviazaným životom. Jeho dcéra Lujza bola rehoľníčkou v kláštore karmelitánok. Tam sa modlila za obrátenie svojho otca pred drahocenným krížom, ktorý si priniesla z kráľovského paláca. Keď v dôsledku spustnutého života otec upadol do ťažkej choroby, bol pripútaný k lôžku a aj napriek tomu si vydržiaval milenku, jeho dcéra v kláštore celé dni a noci kľačala pod krížom a v slzách prosila o milosť pokánia pre otca. Napokon celá vysilená a zoslabnutá strhla drahocenný kríž zo steny a poslala ho otcovi z odkazom: Drahý otče, pred týmto krížom som celé dni a celé noci prebdela v modlitbách za vás. Prosím vás, dovoľte, aby bol teraz vo vašej izbe, aby sa vaše oči aspoň občas stretli s láskyplným pohľadom ukrižovaného Krista. Otec si spomenul na svoju milovanú dcéru a v duši sa zachvel. V tej chvíli akoby bol zasiahnutý bleskom milosti v jeho duši nastala premena: odsúdil svoju hriešnu minulosť, rozplakal sa od bolesti nad hriechmi a tíško si opakoval: Bože, odpusť mi pre krv Kristovu. Dal si predsavzatie, že už viac nechce uraziť Božiu dobrotu, hneď poslal milenku preč a prosil, aby mu priviedli kňaza. Keď sa pripravil na svätú spoveď, prišiel sám parížsky kardinál. Chorý kráľ ho s vrúcnosťou prijal, po spovedi a po svätom prijímaní si dal zavolať svojich najbližších a odprosil ich: Odprosujem vás všetkých a celý národ, že som žil pohoršlivým životom. V hlbokej bolesti ľutujem, že som dal zlý príklad svojmu ľudu. Pritom padol na kolená, obidvoma rukami objímal drahocenný kríž a skropil ho slzami ľútosti. Potom pokračoval: Ak mi Boh dá ešte ďalej žiť, budem žiť mravne a bezúhonne pre dobro svojho ľudu. Všetci jeho najbližší boli hlboko dojatí týmto veľkým pokáním a tešili sa, lebo kajúcnik im znovu a znovu opakoval: Až teraz mám v duši pokoj, radosť a šťastie.

Tak ako tomuto panovníkovi aj nám Boh dáva milosť a čas na nápravu toho, v čom sme urobili chybu, čo sme pokazili. Za to, že Boh nám dal čas na pokánie aj v tomto pôstnom čase, môžeme ďakovať Kristovým zásluhám, prosbám za nás. Kristus týmto, ale od nás žiada obrátenie od neplodnosti duše. Veľmi dobre to poznáme z iného podobenstva, kde Kristus hovorí dosť jasne: Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. (Jn 15,1 – 2). Zmyslom obrátenia, zmeny zmýšľania, očistenia a obnovy je: aby sme prinášali viac ovocia. Z dnešného evanjelia vieme, že pokánie nie je len nerobiť zlo, nie je len meniť svoje zmýšľanie smerom k Bohu, ale znamená tiež prinášať bohaté ovocie, stále lepšie a hodnotnejšie.