Všetci sa tešíme, keď môžeme na iných ľudí dobre pôsobiť a majú z nás radosť a osoh. Iste si vtedy pripadáme potrební, užitoční a sme šťastní, že nežijeme zbytočne.

Aj evanjelium dnešnej nedele nám predstavuje Máriu, ktorá dáva Ježišovi možnosť pôsobiť ešte skôr, ako sa narodí. Nesie ho pod srdcom k svojej príbuznej, lebo chce sa podeliť s veľkou radosťou, že si ju Boh vyvolil za matku svojho Syna. Mária má radosť z dieťaťa. No nie všetky matky majú radosť z dieťaťa. Sú bohužiaľ aj také, ktoré neprijmú dieťa a stroja mu úklady na život. Mária všetkým matkám svieti ako vzor a vyzýva ich, aby počúvali svoj materinský cit a mali úctu k životu svojho dieťaťa, ktoré nosia pod srdcom. To je prvá veľmi dôležitá myšlienka dnešného evanjelia.

Mária sa ale obracia aj na každého z nás, teda nie iba na matky. Vyzýva nás, aby sme všetci boli nositeľmi Krista - Syna Božieho, a to je druhá dôležitá myšlienka dnešného evanjelia. Tým, že sme sa pri krste stali kresťanmi, začali sme nosiť Ježišovo meno. Iste ale cítime, že to by bolo málo. Máme niesť aj jeho názory a žiť jeho životom. Všetci však poznáme moc hriechu a dobre vieme, kde nás privedie. Preto sa často stáva, že mnohí kresťania nežijú Ježišov život, nešíria vo svete jeho náuku a zabúdajú na poslanie, ktoré pri krste dostali. A pritom stačí tak málo!

Istý duchovný spisovateľ rozpráva, že pravidelne cestoval mestskou dopravou, linkou číslo 23. Takmer každý deň vídaval rovnaké tváre. Jedného dňa čítal oznámenie v novinách, že sprievodca tejto linky zomrel. Mal 45 rokov a celých 25 rokov pracoval na linke. Uvedomil si, koľkokrát musel od ľudí znášať rozličné príkoria, ich nervozitu a podráždenosť. On však sa dokázal vždy usmiať a svojím prístupom k ľuďom vytváral príjemnú atmosféru. Začal pátrať po jeho rodine, lebo sa mu zdal byť blízkym človekom. Zistil, že mal 5 detí a aby ich uživil, pracoval, aj keď bol veľmi chorý. A spisovateľ sa zamýšľal: Bože, prečo som sa tomu mužovi nikdy neprihovoril? Prečo som mu nikdy nepoďakoval, keď mi dal lístok? Keby som ho oslovil, možno by sme sa spriatelili a ja by som mu dokázal pomôcť! Cítim sa byť vinný, že som si ho nevšímal. Spisovateľ, hoci neurobil nič zlého, cíti sa byť vinným.

Buďme ale úprimní, nie je taký aj náš život? Žijeme medzi ľuďmi, stretávame sa s nimi a bývame k nim nevšímaví. Nesprávame sa ako kresťania a neprinášame im do života Krista. Astronómovia hovoria, že keď sa vo vesmíre zrazia dve planéty, zrážka zanechá stopy na milióny rokov. Keď sa ale stretnú dve ľudské bytosti, to by malo zostať bez stopy? Iste nie! Preto je nutné, aby sme si dokázali všímať ľudí okolo seba, prihovoriť sa im, vypočuť si ich, nájsť si na nich čas.

Iste nás napadne, že by to bolo krásne, keby sa ľudia tak k nám správali. Lenže pozor! Problém sme nechytili za správny koniec. Vychádzať musíme nie z toho, akí sú ľudia k nám, ale akí sme my k druhým. Ako by sme sa my mali správať, ako sa my chceme približovať k iným. Máme byť nositeľmi Krista, jeho radosti a dobra. A máme pociťovať radosť z toho dobra, čo my iným robíme. My, kresťania, mali by sme robiť dobro ako čosi samozrejmé. Také dobro, čo nás nič nestojí, je veľmi pochybné. Mať rád len toho, kto mi je sympatický a opätuje mi lásku? Kresťan, tak ako Kristus, má sa usilovať ísť oveľa ďalej. Kristus nás predsa učil milovať aj druhých – čo nás nenávidia, zlorečia nám, podozrievajú... Veľkosť kresťana je práve v tom, že dokáže mať rád každého človeka, ktorého mu Boh pošle do cesty.

Pred nami sú Vianoce - sviatky lásky, bratstva a pokoja. Prenesme viac duchovných hodnôt do každodenného života, staňme sa aj my s nositeľmi Krista a dovoľme mu účinkovať cez nás tak, ako mu to dovolila Mária. Majme vo veľkej úcte matky, ktoré sú ochotné s láskou prijať dieťa a priviesť ho na tento svet. A za tie matky, ktoré to nedokázali, modlime sa intenzívne celý nasledujúci týždeň, lebo práve počas Vianoc si silnejšie budú uvedomovať svoj hriech.