Mnohí z vás radi sledujú televízne seriály. Netrpezlivo čakajú na deň a hodinu, kedy sa znova môžu stretnúť so svojimi obľúbenými postavami a prežívať s nimi ich životné osudy. Často už dopredu hútate, ako sa dej vyvinie a či sa vašim obľúbencom bude dariť.

Možno niekomu z vás v duchu napadlo, čo nám v dnešnú nedeľu Cirkev ponúkne z Božieho slova. V tomto cirkevnom roku čítame evanjelium sv. Lukáša, ktoré sa nám tiež ponúka ako náš cirkevný seriál. Dnes nám sv. Lukáš chce porozprávať, čo sa dialo v nazaretskej synagóge po tom, ako Ježiš prečítal úryvok z proroka Izaiáša. Spočiatku boli všetci nadšení a divili sa milým slovám, ktoré vychádzali z jeho úst. Situácia sa ale zvrtla. Nazaretčania však začali chápať, že Ježišove slová nie sú o nenávidených Rimanoch, ale o nich. A to im vadilo, preto hneď našli výčitky: Veď je to iba syn tesára. Čože už môže také významné urobiť? A môže byť vari syn tesára Mesiášom?

Vykladači Svätého písma tvrdia, že Ježiš navštívil rodný Nazaret najmenej trikrát. Prvýkrát sa stretá so všeobecným úžasom, druhýkrát sa na ňom pohoršujú a tretíkrát ho dokonca chceli zabiť. Evanjelista Lukáš všetky návštevy zhŕňa a vkladá do jedného obrazu. A aký je výsledok? Spoluobčania Ježiša neuznali a neprijali ho ako Božieho Syna. Predstavovali si Mesiáša ako človeka neobyčajne vznešeného, výnimočného a mimoriadneho. Nevedeli zniesť, že on by mohol byť človekom prostým, obyčajným a so všedným zovňajškom. Veď všetci poznali od malička, vídali ho hrávať sa s deťmi na námestí a nosiť výrobky z dreva z Jozefovej dielne. Pamätali si ho, ako sa hrbil nad hoblicou s hoblinami vo vlasoch. Vôbec im nešlo do hlavy, že pod týmto obyčajným zovňajškom sa môže skrývať Mesiáš. Preto Ježiš od vlastných odchádza, lebo ho neprijali. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.

Možno nás v tejto chvíli prenikne hnev nad tým, ako sa vlastní Nazaretčania k Ježišovi zachovali. Ale máme právo? Nie sme im aj my podobní? Aj my si často utvárame obraz Boha, a ak sa ukáže iným spôsobom, ako si predstavujeme - neprijímame ho. Myslíme si, že je veľmi ďaleko od nás a podľa toho aj žijeme. Zabúdame však, že denne ho stretávame v našich blížnych. Lebo Ježiš pri nanebovstúpení jasne sľúbil: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. On neodišiel, iba sa skryl, preobliekol sa a prijal obyčajný výzor – podobu našich blížnych. Uvedomujeme si, že počas dňa nekonečnekrát doslova „zavadíme“ o Krista a vôbec to nepostrehneme? Pritom Ježiš má veľmi známu tvár: nášho manžela, manželky, dieťaťa, otca, matky, suseda, kolegu, spolužiaka, predstaveného, upratovačky, priateľa... Musíme smutne konštatovať, že opäť je nepoznaný, nepochopený a odháňaný. Čo máme robiť? Nepozerať sa na Ježiša očami Nazaretčanov, ale hľadieť na neho očami priateľov, očami bratov a sestier. Oči bratov a sestier ho musia vidieť v každom človekovi.

Ako nachádzať Krista v každom človeku, nám dáva krásny príklad blahoslavená sestra Zdenka. Časopis „Hlasy z Ríma“ priniesol rozhovor, ktorý mala sestra Zdenka s istou priateľkou. Čítame: Chceli odo mňa vynútiť celkom falošné, nepravdivé priznania. Keď som to odmietla, priviedli ma do miestnosti, kde bola veľká nádrž s vodou. Môj vyšetrovateľ ma lapil a tak, ako som bola oblečená, hodil ma do vody a držal mi hlavu pod vodou. Až keď som sa dusila a lapala vzduch, vytiahol ma za vlasy. Keď som na jeho otázky zasa pokrútila hlavou a povedala nie, zasa ma strčil do vody. A urobil to asi desaťkrát. Už som nemohla dýchať. Omdlievala som. Prestali. Nasadili mi čierne okuliare, vliekli ma po chodbách a nakoniec vsotili do cely bez okien. Ostala som ležať tak, ako som bola v mokrých šatách. Neviem, ako to dlho trvalo. Keď som sa ako-tak prebrala, hľadala som, čo by som si dala pod hlavu. Nenahmatala som nič. Nuž vyzula som si topánky a vložila si ich pod hlavu. Bolo to mäkšie, ako studený betón. Svojim mučiteľom odpúšťala, necítila voči ním nenávisť. Veď ona aj ich milovala ako nešťastných, veľmi úbohých spolubratov, za ktorých spásu sa modlila.

Vidíte, čo znamená stretnúť Krista? Spoznávať ho vo všetkých ľuďoch a učiť sa aj tých zlých milovať a odpúšťať im. Je to veľmi ťažké a často spojené až s nadľudskými silami. Za tento dar treba prosiť. Všetci máme možnosť tento úmysel predložiť nášmu Pánovi počas farskej púte k blahoslavenej sestre Zdenke do Kostola sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach v sobotu 7. februára o 15.30.

Každý, kto prosí dostane... Vtedy aj náš život bude hodnotným seriálom, v ktorom na pokračovanie budeme blížnym robiť dobro, a tak slúžiť Kristovi. Posledným dielom seriálu bude stánok v nebi, však tento diel sa nikdy neskončí…