Kedykoľvek sa v nás vynoria spomienky na dávne hriechy alebo zranenia, Ježiš ich nikdy nepripomína. On nás jednoducho neodsudzuje. Koľko donášačstva, zloby a skazenosti bolo v slovách zákonníkov a farizejov, keď priviedli pred Ježiša ženu pristihnutú pri cudzoložstve! Žalobcovia – farizeji priviedli ženu doprostred zástupu, kde Ježiš vyučoval. V Ježišovej dobe neexistovali škandalózne stĺpce v novinách a časopisoch, ale boli ohovárači, ktorí, ako sme počuli v evanjeliu, priviedli ženu pred zrak celého zástupu, aby zverejnili jej hanbu a vystavili ju potupe. Nie nadarmo sa hovorí: Čím je človek podlejší a skazenejší, tým skôr ukazuje na chyby druhých. Neraz tí, čo si chcú získať dobrú povesť, si myslia, že najlepší spôsob spočíva v ohováraní, osočovaní a posudzovaní blížneho.

Farizeji mali pravdu, keď povedali, že Mojžiš v Zákone nariadil ukameňovať takéto ženy. Ale Ježiš vycítil z ich správania zlomyseľnosť. Ich otázka však skrývala jeden úskok, bola zákerná a dvojznačná, v ktorej sa spreneverilo slovo svojmu pôvodnému poslaniu. Otázka zrodená zo zlomyseľného srdca, neverná pravde a láske. A koľko takých otázok sa denne rodí v našich srdciach! Ježiš je postavený pred dilemu: Buď ženu odsúdi, alebo ju prepustí. Ak ju odsúdi, môžu mu povedať, že nie je milosrdný, ak by ju prepustil, zasa môžu namietať, že si protirečí, lebo povedal, že neprišiel zákon zrušiť, ale naplniť.

Preto ho naďalej provokujú a hovoria: Čo povieš ty? Aký je tvoj rozsudok? On pri riešení týchto otázok ide ďalej. Nedbá na pascu, ktorú mu pripravili. Zohol sa a začal čosi písať po zemi. Čo asi tak mohol písať? Prečo? Nikde vo Svätom Písme nenájdeme, že Kristus by niečo napísal, a predsa dnešné evanjelium jasne hovorí: Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Boli to azda hriechy udavačov, farizejov a zákonníkov, alebo nám chce Kristus pripomenúť slová proroka Jeremiáša , že mená hriešnikov budú zapísané do prachu, že budú čoskoro zaviate do zabudnutia? Nevieme, čo Ježiš napísal, ale jedno je isté, že Kristus chcel zachrániť túto ženu od hanby a potupy.

Keď sa neprestali vypytovať a dobiedzať do neho, povedal im: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň. Každý z týchto navonok zbožných a dokonalých mužov si zrejme v tej chvíli uvedomili množstvo svojich vlastných pokleskov, a preto sa v tichosti vytratili. Keď utíchli všetky tie obviňujúce hlasy, Ježiš vyslovil slová veľkej nádeje: Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš. Ježiš neodsúdil túto ženu. Aká prekvapená musela byť, keď počula jeho slová! Ježiš nikdy neodsudzuje človeka, ale hriech, ktorý človek pácha. Odsudzuje len nesprávne postoje a konanie človeka. Tým, že sa Kristus zastal ženy, dal najavo, že je priateľom hriešnikov, ale iba tých, ktorí si hriešnosť priznávajú. Ježiš bol jediný, kto mal právo vziať kameň a vykonať rozsudok, lebo bol bez hriechu. Nezľahčil hriech, len prevzal jeho ťarchu. Odpustenie niečo stojí a plnú cenu zaplatil na vrchu troch krížov. Na kríži Kristus znášal trest za každý spáchaný hriech. Tam znášal veľké utrpenie. Ani z toho všetkého nás nikdy neobvinil a neodsúdil. Svoje milosrdenstvo nám ponúka aj dnes.

Odpustenie znamená nový začiatok, nový život. Stačil jeden čistý pohľad, jedno slušné slovo, priateľské gesto, aby sa žena postavila na nohy a jej život sa uberal správnym smerom. Vlastne toto hovorí Boh ústami proroka Izaiáša v prvom čítaní: Nespomínaj si na veci minulé... Zabudni na to, čo si urobil zle. Toto je podstata odpustenia. Ak túžime po zmene svojho zmýšľania, svojho konania, ak sa chceme zmeniť, Boh je ochotný kedykoľvek odpustiť naše hriechy, keď ústami kňaza vo sviatosti pokánia vyriekne oslobodzujúce slová: Ja ťa rozhrešujem... Pán Ježiš ti hriechy odpustil, choď v pokoji.

Aj my dnes často kameňujeme „ľudskejšie – slovami“, ktoré sú neraz ťažšie a tvrdšie ako kamene. Keď ale máme chuť prísnymi slovami kameňovať druhých, skúsme sa najprv skloniť a písať, aby sme mali dosť času, pozrieť sa na seba, nebadane pri tom vypustiť kameň z ruky a potichu sa vytratiť. Boh nikoho neodsudzuje. Len ten odsudzuje iných, kto sám trpí nevyliečiteľnou stratou pamäti, kto zabúda na neodškriepiteľnú skutočnosť, že sám je hriešny.

Opát Izák prišiel raz na návštevu do kláštora v Thébach a videl, ako sa jeden brat prehrešil. Odsúdil ho. Keď sa vrátil na púšť, prišiel Pánov anjel, postavil sa pred dvere jeho cely a povedal mu: Nedovolím ti vstúpiť. Izák sa spýtal: Prečo? Anjel mu odpovedal: Boh ma poslal spýtať sa ťa, kam chceš, aby poslal brata, ktorého si verejne odsúdil. Opát, keď si uvedomil svoju chybu, začal sa hneď kajať a povedal: Zhrešil som, odpusť mi. A anjel: Vstaň, Boh ti odpúšťa, ale teraz buď múdry a nesúď nikoho prv, než ho neodsúdi Boh.

Pokúsme sa aj my napodobňovať Boha v jeho odpúšťajúcej láske. Prosme ho, aby vo chvíľach, keď máme priveľkú chuť do niekoho hádzať kamene slov, aby sa nám ukázal Ježiš, ako píše na zem, ako hovorí: Ak si bez hriechu, hoď...