Koľkokrát sme sa pýtali ľudí, čo si o nás myslia a pritom sme vždy čakali, že sa vyjadria o nás len najlepšími slovami. Ak nám začali vyčítať dajaké chyby, neplesali sme od radosti a v duchu sme ľutovali, že sme chceli poznať názor iných ľudí na seba. V dnešných časoch je ale doslova módou pýtať sa ľudí, čo si myslia o druhých. O politikoch, hercoch, alebo spevákoch, ale aj to, aký majú názor na udalosti doma i vo svete, či na nový kozmetický prípravok. Každý v odpovedi však očakáva len dobré hodnotenie.

Ježiš tiež urobil medzi apoštolmi akúsi anketu o sebe. Nepotreboval chválu, iba chcel vedieť, aký názor na neho majú ľudia. Apoštoli sa predbiehali v odpovediach: Si Ján Krstiteľ, si Eliáš, si zmŕtvychvstalý prorok! Potom ich ale zaskočil: A čo si vy o mne myslíte? Za všetkých odpovedal Peter: Ty si Boží Mesiáš!

Aj nám sa zaiste táto Petrova odpoveď páči, veď ňou povedal, že Ježiš je Boh a Mesiáš. Vyznal, ale dobre to nechápal. Preto mu Ježiš musel vysvetliť, že Mesiáš je Syn človeka, ktorý musí veľa trpieť. Slovo musí znamená Božiu vôľu. Značí, že Boh rozhodol, že Ježiš, jeho Syn, bude trpieť. O utrpení ale žiadny z apoštolov nechcel počuť. Potvrdil to aj svätý Pavol, ktorý neskôr napísal, že kríž a utrpenie vždy budú pre svet pohoršením a bláznovstvom. A bola to pravda. Ježišove slová o utrpení najskôr pohoršili Petra, potom aj ostatných apoštolov, pohoršili Židov aj pohanov. Ale povedzte sami: Vymizlo utrpenie zo sveta, hoci všetkých pohoršovalo?

Kríž, bolesť, utrpenie, patria k existencii každého Ježišovho učeníka. Tým skôr patria aj ku každému cirkevnému úradu. Tejto pravde sa musel učiť Peter a musí sa jej učiť aj každá osoba, ktorá pôsobí v úrade v Božom ľude. Nesmie hľadať seba, ale vždy musí verne stáť v službe kríža. Týka sa to mňa – kňaza, biskupa, pápeža, ale i každého z vás. Nesmieme hľadať seba, ale musíme stáť v službe kríža. To bude ten najjasnejší dôkaz, že uznávame Ježiša Krista za Božieho Syna a Mesiáša. Len vtedy dokážeme prekonať sily namierené proti Bohu. Lebo len ten je opravdivým Ježišovým učeníkom, kto dokáže niesť kríž. Peter podstúpil v tomto smere skúšku. Po Ježišových slovách o utrpení vzal si ho bokom a povedal: Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať! Peter zlyhal, preto ho Ježiš rázne napomenul: Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské! Aj na nás doliehajú rôzne skúšky, ako sa dokážeme postaviť voči utrpeniu, bolesti a krížu. Ako vtedy reagujem? Prijímam kríž? Beriem ho ako očistu, alebo ako príťaž? Nebojme sa utrpenia. Ježiš je s nami a pomáha nám niesť kríž! On nás nikdy nedovolí skúšať nad naše sily!

Stará žena ležiaca na smrteľnej posteli rozpráva: „Vyrastala som v ateistickej rodine. Šťastie sa u nás meralo peniazmi. Z veriacich som si robila posmech a keď som videla ako trpia, vôbec som to nedokázala pochopiť. Často som hovorila: Ak Boh naozaj existuje, ako sa na to môže pozerať? Prečo dopustí utrpenie aj na tých, ktorí sú mu verní? Ak by existoval – nedopustil by to. Vydala som sa za alkoholika. Začala som od života dostávať jednu ranu za druhou. Manžel pil, prvé dieťa sa narodilo mŕtve, druhé duševne choré. Pri týchto úderoch som pozorovala, ako reagujú na svoje životné údery veriaci, ktorých okolo mňa bolo dosť. Zistila som, že títo ľudia čerpajú silu z Boha. Vďaka susedke, ktorá mi sprostredkovala stretnutie s kňazom, spoznala som vieru a ako štyridsaťročná, už vdova, dala som sa pokrstiť. Bola to bolesť a utrpenie, ktoré ma zoznámili s Kristom.“

Ježiš sa v tejto chvíli pýta aj mňa: „Za koho ma považuješ?“ Odpovedzme si každý sám vo svojom svedomí a uvedomme si, že iba cez utrpenie a kríž sa dostaneme k večnému životu. Prijmime kríže v tomto týždni s vedomím, že ich nenesieme sami, ale nám ich pomáha niesť sám Boží Mesiáš. A s jeho pomocou sú ľahšie.