Nie je dobré, keď človek chce všetko robiť sám a myslí si, že len on má „patent“ na rozum a všetko vie najlepšie. Taký človek veľa toho nedosiahne. Je omnoho lepšie, keď sa dokáže o prácu podeliť s inými, a tak im dá aj zodpovednosť za ich konanie.

O tom, že tieto slová sú pravdivé, nás uisťuje aj sám Ježiš Kristus. On, hoci bol Syn Boží, nespoliehal sa len na vlastné sily a schopnosti, ale chcel sa so svojou mocou podeliť a urobiť aj iných zodpovedných za ohlasovanie evanjelia. Preto si vyvolil 12 učeníkov. Im sa venoval tri roky, poučoval ich a vychovával. Dnešné evanjelium dodáva, že okrem nich si vyvolil ešte iných 72 učeníkov a poveril ich, aby mu pripravovali pôdu všade, kam mal namierené.

Po Ježišovom nanebovstúpení apoštoli čoskoro zistili, že tiež na všetko nestačia. Preto si vyvolili diakonov, aby aj oni mali zodpovednosť za ohlasovanie evanjelia. Akonáhle nastalo krvavé prenasledovanie kresťanov, bolo jasné, že každý kresťan je zodpovedný za ohlasovanie evanjelia, všade, kde sa nachádza. Istotne by sme sa mýlili, keby sme si mysleli, že dnes túto zodpovednosť majú len biskupi a kňazi. Oni samozrejme nemôžu chodiť za každým osobne, aby mu zvestovali evanjelium. Na túto úlohu ste tu vy, milí bratia a sestry. Vás Ježiš poveruje tak isto ako tých 72 učeníkov, aby ste vo svete, v ktorom žijete, vydávali o Ježišovi svedectvo a aby ste mu robili dobrú reklamu.

Iste nik z nás nepochybuje o potrebe dobrej reklamy. Uvedomujú si to obchodníci, stavitelia, športovci i umelci. Reklama je nevyhnutná, aby sa dielo podarilo. Keď je teda reklama potrebná na tomto poli, o čo skôr sa vyžaduje i na duchovnom. Možno sa prekvapení spýtate: „To mám vari vylepovať plagáty?“ Viete, niekedy je aj to potrebné, ale predovšetkým najdôležitejšie je, aby sme uznali, že my sami sme plagátmi, televíznou obrazovkou, či rozhlasovým prijímačom. My sa na svojom každodennom živote máme ukazovať Krista tomuto svetu. Krásne o tomto našom poslaní hovorí aj II. vatikánsky koncil. On nadväzuje na Ježišove slová, ktoré sme počuli v dnešnom evanjeliu: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“ V Konštitúcii o Cirkvi hovorí takto: „Na všetkých laikov dolieha dnešná povinnosť pracovať na tom, aby sa spasiteľné úmysly Božie čím ďalej tým viac uskutočňovali všade na svete, na všetkých ľuďoch všetkých čias.“ To isté sa prízvukuje aj v dekréte O apoštoláte laikov týmito slovami: „Každý veriaci má teda vznešenú povinnosť pracovať na tom, aby všetci ľudia na celom svete poznali a prijali božské posolstvo spásy.“ Tieto slová Koncilu potvrdzuje apoštol Pavol, ktorý Korinťanom píše: „Ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, je to moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal.“

Teda to je naša povinnosť, aby sme ohlasovali Kristovu blahozvesť slovom i životom, a tak pripravovali cestu pre príchod Krista. Toto naše poslanie má začať predovšetkým v rodine a cez jej členov sa má šíriť do prostredia, v ktorom žijú, pracujú, skrátka sa pohybujú. Veď ako môže byť dobrým kresťanom ten, kto nedokáže pokresťančiť svoju vlastnú rodinu? Ako môže byť dobrým kresťanom ten, kto nedokáže k viere priviesť svojho manžela, manželku, deti? K tomuto nepotrebujeme štúdiá, ani veľké vedomosti. Veď rodičia veľkých svätcov v podstate boli negramotní ľudia. Len si spomeňme na matku Márie Goretti, či na matku Jána Bosca. Hoci nevedeli ani čítať, ani písať, ale deťom dokázali vštepiť vieru, lebo boli opravdivými apoštolmi. V ich živote bol Boh na prvom mieste. Toto žiaľ chýba v mnohých rodinách. Otec, či matka majú z náboženstva veľmi slabé vedomosti a prakticky žiadnu snahu ich uskutočňovať v živote. Ale pritom budú o sebe tvrdiť, že sú kresťanskí manželia. Ako môže evanjelizovať otec, o ktorom dieťa povedalo na náboženstve, že na otázku, koľko je Bohov odpovedal: „V každom kúte plný kôš!“ Od takého človeka má dieťa zdediť vieru? Čo zdedí? Posmech, nenávisť, ateizáciu. Alebo isté dievčatko s plačom hovorí, že už nebude chodiť na náboženstvo, lebo matka s tým nesúhlasí. Ako táto matka pripraví v duši dieťaťa prostredie pre Boha? Nijako! Tu chýba duch apoštolátu. A tak by sme mohli prejsť všetky oblasti nášho života. Všade máme byť apoštolmi. Volá nás k tomu sám Boh. Ako ja reagujem na toto Božie volanie? Som jeho apoštolom? Je to na mne vidieť? Ako som evanjelizoval a evanjelizujem svoju rodinu, pracovisko, školu, susedov, priateľov?

V evanjeliách Boh vystupuje ako hospodár, ktorý najíma robotníkov do žatvy a vinice. Chce najať i nás. Záleží ale na každom osobitne, ako zareaguje. Uvedomujeme si ale, aké následky môže mať, ak odmietneme toto pozvanie? Aby sme to lepšie pochopili, predstavme si, že je už po žatve, či vinobraní a Boh vydáva odmeny.

Stojím v rade a čakám. Posledný predo mnou práve dostal, čo mu patrí. Teraz prichádzam na rad ja. Stojím zoči – voči pred Bohom. Díva sa na mňa. Nerozumie, načo som tu. Nikdy nevidel moju tvár medzi tými, ktorí znášali horúčosť celého dňa. Nevidel ju medzi tými, čo kopali, siali, žali, oberali a znášali úrodu z jeho polí. Je prekvapený. Preto sa pýta: „Čo chceš?“ „Odmenu Pane!“, zaznieva z mojich úst prekvapene a zároveň aj neisto. „Nepoznám ťa!“ A tak nasleduje sebaobrana: „Pane, veď vieš, že si rozostaval vedľa poľa tabuľky s príkazmi: Neubližovať mojim robotníkom… Neprekážať pri práci… Nepoškodzovať siatiny… Neničiť ploty na vinici… A ja som všetky tieto príkazy zachoval! Aj tvojich sluhov, ktorí šli okolo som nikdy neobťažoval. Ba poprial som im pokoj a nechal som ich v pokoji prejsť okolo mňa.“ Vtedy sa Hospodár tvrdo na mňa pozrie a rázne pokynie, aby som odišiel. Predstupuje ďalší. A mne zostane len otázka: „Ja mám odísť? A kam?“

Boh volá stále a veľmi hlasno posiela do sveta svojich učeníkov. A odmeny dáva len za pozitívne skutky. Áno, len za skutky. Taký bol Pán odjakživa, taký je a naveky zostane. A komu nedá odmenu, tomu dá trest. A keď trest, tak večný.

Pouvažujme v dnešnú nedeľu, ako by som asi dopadol, keby som teraz v tejto chvíli mal si ísť po odmenu?