Keby ste sa spýtali kňazov v pastorácii, čo najčastejšie robia, asi by povedali, že pochovávajú. Pritom si asi najviac uvedomia, aký je človek úbohý – nahý na svet príde a nahý zo sveta odchádza. Je úplne odkázaný na živých, ktorí rozhodnú, do akej rakvy ho uložia, do ktorej ho uložia, čo mu oblečú, aké kvety naň položia a aký pomník mu postavia. Čo si vlastne človek odnesie z tohto sveta?

Odpoveď na túto otázku ponúka Ježiš v dnešnom podobenstve. Boháč, ktorého polia priniesli veľkú úrodu, zamýšľal sa nad tým, ako s ňou naložiť. Postavil veľké sýpky, všetko obilie do nich nasťahoval a tešil sa, že si môže do sýtosti užívať života. Boh však na jeho túžby reagoval inak: Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?

Koľko ľudí okolo nás sa podobá boháčovi z podobenstva! Zaujíma ich len hmotné zaistenie, kariéra, spoločenské postavenie a možno až potom, na koniec, aj náboženstvo. Pri takomto záujme im pozemské záležitosti zaberú temer všetok voľný čas a modlitba, sviatosti, rozjímanie musia ísť bokom. Dokedy? No predsa do staroby alebo po smrteľnú posteľ. Človek sa naviaže na hmotné statky a pre pohľad na peniaze, kariéru, moc, slávu a úspech nevidí alebo nechce vidieť duchovné hodnoty. Všimli ste si, ako múdro na túto skutočnosť reaguje Ježiš? Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má. Na inom mieste zasa hovorí: Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.

V tejto chvíli sa dostávame k odpovedi na otázku, ktorá sa nám ponúkla v úvode dnešného rozjímania: Čo si vlastne človek odnesie z tohto sveta? Sú to hodnoty, ktoré majú význam pre nebeské kráľovstvo, a ktoré ho doň privedú: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, milosrdenstvo, obetavosť, dobrota... Ktosi však môže namietať: V poriadku, znie to pekne, ale z toho sa nenajem, neoblečiem ani neobujem svoje deti. Odpoveď dáva sv. Pavol v Liste Efezanom: Kto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho dať núdznemu. Alebo v 2. liste Solúnčanom čítame: Kto nechce pracovať, nech ani neje. A v 1. liste Timotejovi píše: Veď kto sa nestará o svojich, najmä o domácich, zaprel vieru a je horší ako neveriaci. Z týchto výrokov môžeme mať pocit, že Písmo si protirečí, veď na jednej strane vyzýva starať sa o nebeské kráľovstvo, a na druhej vyzýva starať sa o prácu a živobytie. Písmo si neprotirečí. Kresťan veľmi dobre vie, že má vlastniť majetok, že si ho má zveľaďovať čestnous zodpovednou prácou. Ale vie aj to, že jeho majetok je v správe podľa Božej vôle a raz bude za svoje hospodárenie skladať účty. A na to mnohí zabúdajú. Myšlienka na smrť nám teda pomáha, aby sme múdro zaobchádzali s pozemskými vecami a vedeli dobre rozoznať pravé či nepravé hodnoty pozemských statkov. Len ten zvíťazí v živote, kto vsadí na Božiu kartu! Kto vsadí na hmotné veci, je blázon!

Možno si poviete: Mňa sa to vôbec netýka, lebo nemám žiaden veľký majetok. Tých pár korún, ktoré mesačne dostanem, sotva mi vystačí to ďalšej výplaty. Bol by na omyle ten, kto by za bohatstvo pokladal iba peniaze. Pán neodsudzuje bohatstvo, pokiaľ človeka neprestane od neho oddeľovať. Bohatstvom môže byť pre niekoho aj záľuba, osoba, vec, ktorá tak spúta srdce, že nás prestane zaujímať Boh, naša duša, aj blížny.

Istá legenda hovorí o bohatom sedliakovi, ktorý sa dopočul, že v krajine Baškirov dostane za čapicu dukátov veľký kus zeme. Predal všetko, čo mal a so svojím čeľadníkom sa tam vybral. Náčelník miestneho kmeňa ho zavčas rána vzal na vysoký pahorok, z ktorého videl krásnu a úrodnú krajinu a vyzval ho: Akonáhle vyjde slnko, môžeš vykročiť hociktorým smerom a zem, ktorú prejdeš do západu slnka, bude tvoja. Pri západe slnka však musíš stáť opäť na pahorku. A ešte dodal: Ak to nestihneš, nebudeš mať ani zem, ani dukáty v čiapke, ktorú tu necháš. Slnko vyšlo, sedliak sa vydal na cestu a túžil mať čo najviac. Keď bolo poludnie, myslel si, že ešte je dosť času na návrat. Až keď slnko začalo zapadať, zbadal sa a začal sa vracať. Pahorok, z ktorého vyštartoval, bol však veľmi ďaleko, a preto z celej sily začal utekať. Zostali mu už iba tri kroky. Dobehol z posledných síl a spadol na zem mŕtvy. Náčelník, ktorý ho na pahorku čakal, podal jeho čeľadníkovi lopatu a povedal: Vykop pánovi hrob. Ten vykopal jamu s rozmermi 2x1 meter a náčelník dodal: Toľko zeme potrebuje človek.

Aké poučenie plynie pre nás? Byť lakomým sa nevypláca, ale vypláca sa javiť záujem o Boha a blížneho. Buďme takí a usilujme sa nezištne pomáhať a správne využívať svoj majetok, aby nám pohľad naň nezatienil pohľad na Boha a aby to, čo sme si nahonobili, nám poslúžilo k spáse.