Ešte stále trvajú prázdniny a dovolenky, takže ľudia nemajú toľko starostí, žiaci a študenti si ani nespomenú na školu, a tak by sme mohli povedať, že je to čas bezstarostnosti a pohody.

Túto pohodu však narúša dnešné evanjelium. Ježiš v ňom rozpráva o zániku a smrti. Používa pri tom zaujímavé slová: Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.

Ježiš chcel touto výzvou dať poslucháčom návod na šťastnú smrť. Aby jeho slová boli všetkým zrozumiteľné, používa obraz z palestínskeho prostredia. Orientálci nosili dlhé šaty siahajúce až po zem. Keď však bolo treba niečo urobiť, museli si ich v bedrách prepásať, aby sa mohli pri práci voľne pohybovať. Lampa predstavuje samotného Krista, ktorý o sebe prehlásil, že je svetlom sveta. Týmito obrazmi Ježiš odkazuje poslucháčom, aby naplnili svoj život prácou, nezaháľali a boli svedomití vo svojich povinnostiach. Ďalej im radí, aby sa ho vždy pridŕžali, dali sa ním viesť a kráčali za ním ako za svetlom.

Ježišove slová si hlboko uvedomovali prví kresťania. Boli známi tým, že statočne pracovali, cez Eucharistiu udržiavali kontakt so svojím Majstrom a túžili sa s ním vo večnosti stretnúť, preto často volali: Marana tha – Príď, Pane, Ježišu! Často mysleli na koniec sveta a na svoju smrť a chceli sa čo najlepšie na tento okamih pripraviť. Našli sa však aj takí jednotlivci, ktorí sa nazdávali, že koniec sveta je veľmi blízko, a preto sa neoplatí pracovať ani konať dobro, ba že si treba čo najviac užiť svetských radostí. Týchto napomína svätý Pavol v oboch listoch adresovaných Solúnčanom. O konci sveta sa veľa hovorilo aj na prelome 1. tisícročia, kedy sa ľudia obliekali do vrecoviny, sypali si na hlavu popol a očakávali apokalypsu. Keďže nič sa neudialo, mohol by niekto namietať: Prečo strašíte s takými vecami? Svet trvá a ja som ešte mladý, zdravý a vôbec nepomýšľam na smrť! Ale predsa tu nejde o strašenie. Ježiš jasne prirovnáva smrť a koniec sveta k zlodejovi. Majiteľ domu nikdy nevie, kedy zlodej príde. On nepošle navštívenku, ani sa telefonicky neohlási. Ale naopak, príde vtedy, keď to majiteľ domu najmenej čaká. Preto máme byť vždy pripravení na Ježišov príchod, či už na ten osobný – vlastnú smrť, alebo všeobecný – koniec sveta.

Poviete si: Čo máme robiť? Aký je ten správny návod? Prvá podmienka šťastnej smrti je práca venovaná duši, aj telu. Práca zameraná na duchovné dobro, i pozemské blaho. Druhá podmienka je spolupráca s Ježišom. Pridŕžať sa ho celý život a nechať sa ním viesť. Taký je návod na šťastnú smrť a iste cítime, že sa nás všetkých bytostne dotýka. Ak budeme podľa neho žiť, smrť nás neprekvapí a budeme pripravení, keď si Pán po nás príde.

Ako tomu bolo doposiaľ u mňa? Uvažoval som nad vlastnou smrťou? Alebo som žil v tom, že sa ma tento problém netýka? Môžem o sebe povedať, že bdiem a som pripravený? Keby teraz si Pán po mňa prišiel, ako by to so mnou dopadlo? Pripočítal by ma k vyvoleným?

Istá žena spomínala, že bol čas dovoleniek a v podniku, kde pracovala, bolo menej práce. Rozhodla sa, že nič sa nestane, keď na chvíľu odíde a urobí si v meste nákupy. Keď sa vrátila, kolegyňa jej oznámila, že hneď po jej odchode mala návštevu, ktorá ju tam istý čas márne čakala. Bola to jej dobrá priateľka, ktorá bola veľmi vážne chorá. Ženu to mrzelo, ale dúfala, že to napraví, keď pôjde priateľku navštíviť. Už to nestihla. Jej priateľka ešte v tú noc umrela. Keď sa o tom dozvedela, povedala: Asi to cítila a prišla sa rozlúčiť, ale ja som nebola na svojom mieste. Nikdy si to neodpustím.

Na záver homílie si zvykneme dať predsavzatie do nového týždňa. Dnes tak neurobíme, lebo si dáme predsavzatie na celý zbytok života: Ježišu, chcem mať bedrá opásané, chcem mať v rukách zažatú lampu, chcem bdieť, chcem byť vždy pripravený.