Koľkokrát si človek uľahčí prácu, aby mal pohodlnejší a ľahší život? Preto vymýšľa rozličné zlepšováky, roboty, elektrotechniku, používa mixér, lietadlo, výťah, počítač… Je to správne, že si chce uľahčiť život. A hoci sa dá pre neho veľa urobiť, predsa jedna námaha, s ktorou sa musí každý potýkať, tu zostáva.

Hovorí o nej Ježiš v dnešnom evanjeliu: Usilujte sa vojsť tesnou bránou. Ako došlo k tomuto Ježišovmu výroku, mohli sme sa pred chvíľou dočítať. Istý človek mu položil otázku: Pane, je málo tých, čo budú spasení? Ježiš mu však priamo neodpovedá, lebo je to Božia vec, kto bude spasený, ale povie mu podobenstvo o tesnej bráne.

Prečo Ježiš použil práve tesnú bránu? Ako iste dobre viete, tesnou bránou sa ťažko vchádza. Širokou bránou to ide bez problémov. Dokonca ňou môžu naraz prechádzať aj viacerí ľudia a môžu si pri tom aj pomáhať. Ba širokou bránou sa dá previezť aj vozidlom. Tesnou bránou však môže prejsť iba jeden človek. Každý sám, a pritom musí vynaložiť aj námahu, aby sa cez ňu dostal. Ježiš k tesnej bráne prirovnáva vchod do Božieho kráľovstva a chce povedať, že k spáse nesmieme počítať s pohodlím, ale naopak, s námahou, kamenistou cestou, utrpením a prenasledovaním. Večnosť je podľa Ježiša spojená s námahou.

O akú námahu ide, opäť vysvetľuje Ježiš cez podobenstvo v evanjeliu: Pane, jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil. A aká bola jeho odpoveď? Ja neviem, odkiaľ ste! Ježišovi akosi nestačí, ak s ním niekto je a pije. To nebude tá správna námaha. Aj my možno máme chuť povedať: Pane, denne chodím do kostola, počúvam kázne, pristupujem k sviatostiam, nikoho som nezabil ani neokradol. Ježišova odpoveď však bude rovnaká: Ja neviem, odkiaľ ste! Potom ani táto námaha ešte nie je dostačujúca. Tak čo Ježiš od nás očakáva? Námahu lásky! Spomeňme si na večného sudcu: Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne… Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Uvedomujeme si, že naše chodenie do kostola, počúvanie Božieho slova a prijímanie sviatostného Krista v nás musí vyvolať toľko lásky, aby sme nikomu neublížili, a tak aby sme v skutkoch lásky prevýšili tých ľudí, ktorí medzi nás nechodia. A teraz buďme úprimní: Darí sa mi to? Je moja láska taká, že cez ňu vidno Krista? Som vzorom v láske všetkým ľuďom? Aby sme boli takí, je nevyhnutné vyvinúť veľkú námahu a naozaj prejsť tesnou bránou.

Rodičia postavili dvom dcéram prekrásny veľký dom. Otec od vyčerpania zomrel a dcéry v ňom zostali bývať spolu s matkou. Nevydali sa, lebo si mysleli, že každému pytačovi nejde o ne, ale o dom a pri matke im bolo dobre. Navarila, napiekla, upratala, oprala a vyžehlila. Ale postupne začali na nej vidieť veľa chýb. Už to nebola najlepšia mama na svete. Matka sa rozhodla, že pre pokoj v dome dá ho prepísať na dcéry. Bol to pre ne obrovský dar a opäť bola mama najlepšia na svete. Nie však nadlho. Opäť začali na nej objavovať chyby a nedostatky, až jedného dňa pri hádke jej nakričali, že ich vydiera a je zbytočná. Zrazu nebolo v dome pre ňu miesto. Dobrí ľudia jej pomohli dostať sa do Domova dôchodcov. Keď po Vianociach prišiel k nej kňaz povedala mu: Mala som smutné sviatky. Dcéry pre mňa neprišli a ani nenapísali. Kňaz sa spýtal: A veria vaše dcéry v Boha? Matka na to: Veria, sú veľmi veriace, chodia aj do kostola a pristupujú k sviatostiam.

Povedzte, nie je strašné sväté prijímanie u takýchto ľudí? Nevraví im Ježiš každý deň: Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!? S dojatím v srdci prosme dnes Pána: Pomôž nám Ježišu, konať skutky lásky ostatným ľuďom. Posilňuj nás v tejto námahe svojím slovom a chlebom, lebo iba tak vojdeme tesnou bránou do tvojho kráľovstva.