K najkrajším chvíľam v živote patria vyznania lásky, keď si ľudia navzájom povedia, že sa majú najradšej na celom svete a nemôžu jeden bez druhého žiť. Dieťa tak povie matke, manžel manželke, chlapec svojmu dievčaťu.

Dnes sa však do týchto vyznaní lásky zamieša sám Ježiš, keď hovorí, že každý, kto miluje viac otca a matku, bratov a sestry, muža a ženu, ako jeho, nemôže byť jeho učeníkom. Niektoré preklady evanjelií používajú dokonca výraz nenávidieť. To znamená, že len ten, kto nenávidí otca a matku, manželku, deti, môže byť Ježišovým učeníkom. Možno nám táto veta vyrazila dych a rýchle sa pýtame, načo nám je 4. Boží príkaz o úcte a láske k otcovi a matke? Niekto si môže myslieť, že Ježiš to prehnal a týmto výrokom vlastne padlo celé jeho učenie o láske. Skúsme uvažovať, prečo Ježiš takto hovorí.

Najskôr si povedzme, že semitský výraz o nenávisti sa prekladá aj ako „milovať menej“ alebo „odsunúť do pozadia“. Ježiš Kristus žiada, aby ten, čo ho chce nasledovať, dal mu prednosť pred všetkými, aj pred vlastnými pokrvnými. To znamená, že text, ktorý sme si vypočuli môže znieť aj takto: Kto nemiluje otca, matku… menej ako mňa, nemôže byť mojím učeníkom. Predstavme si Ježiša, ako kráča po prašnej poľnej ceste. Pri ňom sú apoštoli a za ním sa hrnie veľký zástup ľudí. Tlačia sa naň, aby počuli, čo hovorí tento potulný kazateľ. On však dobre vidí do ich sŕdc a vie, že mnohí sa tlačia k nemu iba zo zvedavosti a z túžby po senzácii. Preto sa otočí k zástupom a povie, kto môže byť jeho opravdivým učeníkom. Ten, kto ho miluje viac ako svojich najbližších, ba ako svoj vlastný život. A lásku prirovnáva ku krížu. To znamená, že milovať Ježiša je často spojené s krížom, utrpením a výsmechom. Ježiš je presvedčený, že mnohí, ktorí sa za ním hrnú, pri prvom neúspechu budú schopní sa otočiť a odísť. Preto každý, kto chce za ním kráčať si to musí veľmi dobre rozmyslieť. Tak ako stavbár, ktorý chce stavať vežu alebo kráľ, ktorý sa chystá do boja. Ak by totiž niektorí z nich urobil chybu, stálo by ho to výsmech, poníženie a možno aj život. Týmito podobenstvami varoval pútnikov, aby sa nikto k nemu nepridal bez rozváženia a ľahkomyseľne. Každý, kto chce byť jeho priateľom, musí ho prijať do svojho života.

V zástupe ľudí tlačiacich sa za Ježišom stojíme kdesi aj my. Prvýkrát sme ho stretli pri krste, ale nevedeli sme o ňom. Čím sme však starší, tým viac poznávame jeho učenie a nároky, ktoré na nás kladie. V živote však prídu chvíle, kedy sa musíme rozhodnúť, či budeme za ním kráčať, alebo vystúpime z davu. Je to vážne rozhodnutie, preto nás Ježiš nechá v pokoji uvažovať. Ako sa teda rozhodnem? Pre neho? Alebo vystúpim z davu? Ak sa rozhodnem pre neho, musím si uvedomiť, že kresťan nie je iba ten, čo chodí iba do kostola, modlí sa a má dajaké náboženské vedomosti. To je síce potrebné, ale pravý kresťan je ten, ktorý príjme Krista do svojho života, uverí v neho a priľne k nemu. Len ak ho takto dokážeme milovať, vtedy môžeme povedať, že ho milujeme viac, ako svojich najbližších, ba milujeme ho viac, ako svoj život.

Pozrime sa na Máriu. Ona naozaj žila pre Ježiša, s láskou ho opatrovala, ochraňovala a skrývala. Pre neho varila, piekla, upratovala, šila a prala. Duchovní spisovatelia hovoria, že svojou láskou k synovi prevýšila aj najlepšie matky na svete. S ním kráčala po krížovej ceste a verne stála pod krížom. Keď si už ostatní mysleli, že všetkému je koniec, iba ona verila Synovi, že sa splní, čo povedal. Máriu nič neodlúčilo od jej syna. Mária je vzorom pre kresťana. Stojí pri Kristovi, aj keď sa zdá, že všetko je prehrané.

Snažme sa aj my byť opravdivými kresťanmi, ktorí príjmu Krista a svojím životom, prácou a láskou budú budovať Božie kráľovstvo už tu, na zemi.