Priznajme si, že každý z nás trpí na nedostatok niektorých dobrých vlastností. Často dokážeme byť neláskaví, netolerantní, nevieme odpúšťať a bývame pomstychtiví. Chýba nám milosrdenstvo. Na túto vlastnosť nás upozorňuje Ježiš, keď nám predstavuje Boha, nášho nebeského Otca, ktorý je k nám nekonečne milosrdný.

Ježiš na lepšie objasnenie Božích vlastností používa podobenstvá. Tak tomu bolo aj v dnešnom evanjeliu. Farizeji a zákonníci šomrali, že sa Ježiš stýka s mýtnikmi a hriešnikmi. Z toho dedukovali, že nemôže byť Synom Božím, lebo Bohu sa mýtnici a hriešnici musia protiviť. Preto im Ježiš vyrozprával podobenstvá, ktorými tvrdí, že Bohu nie sú nemilí ani mýtnici, ani hriešnici. Naopak, Boh má záujem o všetkých ľudí a ponúka im bez rozdielu spásu. Boh sa správa k hriešnikovi ako dobrý pastier voči stratenej ovci. S láskou ju hľadá, nájde a vezme ju na svoje plecia. Alebo Boh je ako žena v domácnosti, ktorá keď nájde stratený peniaz, raduje sa spolu so svojimi priateľkami a susedkami. Napokon Boh je ako otec, ktorému sa vrátil márnotratný syn a raduje sa, lebo bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa. Vidíte, taký je Boh voči hriešnikovi. S láskou ho hľadá a keď ho nájde, raduje sa, objíma ho a prijíma za syna. Pre túto úžasnú skutočnosť musel Ježiš zomrieť, lebo ho obvinili, že sa rúha Bohu, ale aj napriek potupe a poníženiu ukazuje Božie milosrdenstvo. Z kríža zvolá veľkým hlasom: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia! Verejnému hriešnikovi, ktorý visel po jeho pravici jasne povie: Ešte dnes budeš so mnou v Raji! Z najúžasnejšej kazateľnice dokonalej lásky, z kríža, hlása Božie milosrdenstvo.

Výzvu z kríža Ježiš adresuje aj nám: Buďte milosrdní! Ježiš nás chce vidieť, ako sa navzájom milujeme, pomáhame si, odpúšťame si, tolerujeme sa. Ako pomáhame tým, ktorí sa vzdialili od Boha, vrátiť sa k nemu. Táto Ježišova túžba veľmi leží na srdci aj nášmu Svätému Otcovi. V Encyklike o Bohu, zdôrazňuje, aký je Boh bohatý na milosrdenstvo.

My máme Boha napodobňovať. Snažím sa o to? Som milosrdný? Milujem blížnych? Odpúšťam im? Neodsudzujem a neposudzujem ateistov alebo ľudí ľahostajných vo viere? Nevysmievam sa ľuďom, ktorí sú iného vierovyznania ako ja?

A ešte čosi treba dodať: koľkokrát sa usilujeme iným ľuďom, no najmä deťom, priblížiť Boha ako prísneho a trestajúceho, ktorý nás po upadnutí do hriechu prestane milovať. Ale to nie je pravda! Boh sa neodvráti od hriešnika. Naopak, hľadá ho zamotaného v tŕni hriechu a teší sa z jeho návratu a ľútosti. Mohol by mi ktosi vyčítať: Nehovor tak nahlas, lebo ľudia sa prestanú báť hriechu a budú ich páchať ľahkomyseľne. Ale to vôbec nie je pravda. Keď ľudia budú poznať úžasnú Božiu lásku, nebudú vari viac Boha milovať? Lebo práve láska im nedovolí páchať hriechy! Svätý Ján k tomu napísal: Každý, kto má túto nádej v neho usiluje sa byť čistý, ako je on čistý.

Do štvrtej triedy chodili dvaja kamaráti Martin a Milan. Sedávali spolu v jednej lavici. Doma sa im dostávalo aj náboženskej výchovy. Martinovi rodičia rozprávali o Bohu, ktorý je prísny a čaká na naše chyby, za ktoré nás hneď trestá. Pre Martina bol Boh policajtom. Milanovi rodičia zasa predstavovali Boha ako lásku. Radili synovi, aby sa z lásky k Bohu modlil, poslúchal, vyhýbal sa zlu. Milan mal obľúbenú pesničku: Boh je láska... Jedného dňa mali prírodopis a učiteľka rozprávala deťom, že Boh neexistuje, že je to iba výmysel kňazov a starých ľudí. Martin si v duchu vydýchol a potešil sa, lebo sa oslobodil od predstavy Boha – policajta. Stal sa z neho ateista. Milan si ale pomyslel: To nemôže byť pravda, lebo ja mám Boha rád! Boh ma chráni od zlého. Vytrval vo viere, lebo v nej sa cítil byť šťastný. Dnes je z neho hlboko veriaci človek.

Zamyslime sa, ktorá výchova je správna – hlásaná ľuďmi a často pomýlená alebo hlásaná Kristom? Prijmime Ježišovu náuku o tom, že náš nebeský Otec je nekonečne milosrdný a zamilujme si ho preto ešte vrúcnejšie. Dajme mu to najavo dennou modlitbou, prijímaním sviatostí a najmä mravným kresťanským životom.