Ak poviete susedovi, ktorý sedí vedľa vás v lavici Ty farizej! môžete si byť celkom istý, že ho tým nepotešíte, lebo ste ho nazvali pokrytcom či svätuškárom. Radšej to neskúšajte, lebo by ste mohli počuť odpoveď, ktorá by nepotešila zase vás. Keby ste však týmto spôsobom označili svojho suseda v Ježišových časoch, jeho reakcia by bola pravdepodobne iná. Slovo farizej vzbudzovalo úctu. Boli to uznávaní ľudia zo starožidovskej náboženskej výsadnej kasty, ktorí bojovali proti pohanskému vplyvu. Dokonca organizovali náboženské bratstvá (biblické spoločenstvá), aby sa povzbudzovali k vernosti Zákonu a k horlivosti.

Ježiš na prekvapenie mnohých vyslovuje závažnú podmienku pre tých, ktorí túžia vstúpiť do Božieho kráľovstva: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva. V dnešnom evanjeliu túto myšlienku môžeme nájsť vyjadrenú trocha inak: po modlitbe k Bohu mýtnik odchádza z chrámu ospravedlnený, farizej však nie.

Možno nám toho farizeja je aj trochu ľúto. Farizej si pre svoj život nehľadal len nejaké lacné výhovorky. Nerobil dobre len naoko, robil oveľa viac, ako sa od neho žiadalo. Pôst mal zachovať iba raz do roka. On tak konal dvakrát v týždni, a to sa týkalo aj pitia tekutín, čo v horúcej Palestíne je dosť veľké odriekanie. Odovzdával desiatky (na cirkevné účely) zo „všetkého čo mal“, nie iba z vecí, ktoré boli predpísané v Tóre. Ani modlitbu nezanedbával a bol vďačný. Ďakoval Bohu pravidelne, inak by nevstupoval do chrámu s takou suverenitou. Byť vďačný to nie je samozrejmá vec, s ktorou sa i dnes všade stretávame. Ježiš však na tieto výkony hovorí, že ani to všetko nestačí, aby ktokoľvek mohol vojsť do Božieho kráľovstva. Svojich poslucháčov upozorňuje, že farizej odišiel z chrámu bez toho, aby Boh jeho modlitbu prijal. Čo teda máme robiť, aby sme tiež neboli odmietnutí? Farizejova tragédia nie je v tom, že chcel ďakovať Bohu, ale že sa chválil a očakával pochvalu za to, čo dostal ako dar: Ďakujem... že nie je ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Svoj „viac ako poriadny život“ tu používa s pýchou ako legitimáciu, ktorá ho oprávňuje považovať seba za zbožnejšieho ako ostatných, a preto si osobuje právo druhých súdiť, karhať, kritizovať. Farizej bol naozaj v plnení prikázaní aj pre nás ťažko dosiahnuteľný. Ježišovi tu však ide o čosi iné. Sám na sebe ukázal, ako to myslí. Nepýtal sa, čo je povinný pre ľudí vykonať a vyplnil Božiu vôľu. Nekalkuloval, či mu budú ľudia za vykúpenie vďační. Obetoval svoj život zadarmo, jednoducho z lásky.

Čo máme robiť, aby sme neprepadli falošnému pokrytectvu, neuspokojili sa len s plnením náboženských predpisov a zákazov? Tie nám pomáhajú, ale len správne sa nasmerovať. Nestavajme svoj duchovný život na množstve zbožných úkonov a modlitieb, ale na ich kvalite. Dobre vybrúsený diamant je cennejší ako vagón uhlia, pritom oboje je uhlík. Záleží preto na našej veľkodušnosti v láske a v úprimnosti žiť v pokore. Boží pohľad je mierou rýdzosti. Mýtnik to urobil, priznal si, že je hriešnik a poprosil Boha o odpustenie. Uvedomil si, že je veľkým Božím dlžníkom. Ani my neoslovujme svojho suseda farizej, ale radšej si spomeňme, či sme komusi nezabudli povedať slovíčko prepáč alebo ďakujem.

Hľadajme teda Božie cesty, aby sme neuviazli v sebestačnosti pýchy a naša horlivosť nebola farizejská. Nech je nám na tejto ceste povzbudením modlitba Tomáša Morusa, ktorý si vybral dva silné prostriedky, s pomocou ktorých bojoval s farizejstvom. Bola to pokora a humor:

Bože, prosím ťa, daj mi dobré trávenie, a tiež, aby som mal čo tráviť. Daj mi zdravé telo a svedomitosť pri jeho údržbe. Daj mi Pane, myseľ, nepoznajúcu nudu, ktorá nevie čo je to reptať a nariekať. A nedopusť, aby som si robil príliš veľa starostí o to rozťahujúce sa niečo, čo sa volá „ja“.