V knihe, ktorá vyšla pred niekoľkými rokmi s názvom Deti píšu Bohu, malý chlapec sa pýta: A ako je to vlastne, keď človek zomrie? Možno bol so svojimi rodičmi na cintoríne alebo aj sám zažil nejakú ťažkú situáciu a videl, ako niekto blízky umiera. Aj keď skutočný dôvod pre chlapcovu otázku nepoznáme, môžeme si uvedomiť, že je len málo ľudí na svete, ktorí tvrdia, že sa ich táto otázka netýka. Zväčša sú to ľudia, ktorým hmotné dobrá alebo starosti sveta zobrali možnosť trochu uvažovať nad svetom okolo seba. Určite aj v Ježišovej dobe ľudí trápilo, čo môžu očakávať po smrti. Dnešné evanjelium nám o tom podáva svedectvo. Postoj ľudí k tejto otázke však bol, tak ako aj dnes – rôzny.

Ježiš aj dnes ubezpečuje všetkých, ktorí majú pochybnosti o realite vzkriesenia: Tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.

Stať evanjelia nám hovorí, ako k Ježišovi prichádzajú saduceji. Bola to malá, ale významná skupina konzervatívnych teológov a kňazov, ktorí uznávali len prvých päť Mojžišových kníh. V týchto knihách niet zmienky o posmrtnom živote, a preto neuznávali vzkriesenie či nesmrteľnosť duše. Týmto svojím postojom sa odlišovali od druhej skupiny vtedajších teológov – farizejov. Dôvodom ich zmýšľania bola aj iná, čisto pragmatická záležitosť – mali sa tak dobre, že nepotrebovali veriť, že im po smrti môže byť ešte lepšie. Ich otázka bola iba chytákom na Ježiša. Nemohlo im záležať na odpovedi, lebo neverili v posmrtný život. Otázky niektorých ľudí sú už také. Saduceji teda predložili rafinovane pripravenú otázku a už sa vopred tešili, ako Ježiša dostanú do úzkych a poriadne ho zosmiešnia. Dobre vymyslený príklad, zrozumiteľný aj pre jednoduchých ľudí, s nevyvrátiteľnou logikou, bol podľa saducejov dosť silný argument proti zmŕtvychvstaniu. V mojžišovskom zákonníku jestvoval totiž predpis vena pre nevestu. Zaň jej musela rodina zomrelého manžela zabezpečiť živobytie a nezdegradovať ju na slúžku. Dalo sa však tomu vyhnúť, ak si ju brat zosnulého vzal za ženu. Presne tak sa stalo v predkladanom príbehu dokonca sedem ráz. Saduceji toho využili a opýtali sa: Koho manželkou bude pri vzkriesení? Každý učiteľ vo vtedajšej Palestíne by po tejto otázke uviazol v pasci. Nech by povedal akúkoľvek odpoveď, zmŕtvychvstanie by vyšlo ako čosi absurdné. Ježiš však prekročil predstavy a očakávania saducejov a usvedčuje ich z nevedomosti. Poukazuje na Mojžišovu stať o kríku, kde nazýva Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba. Pokračuje ďalej: A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho žijú všetci.

Možno by sme od Ježiša očakávali podrobnejší opis večného života. Kristus však hovorí len v náznakoch, že pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. Ťažko si je predstaviť, keď o anjeloch vieme len veľmi málo. Aj svätý Pavol, keď hovorí o nebi, nedokáže ho opísať, iba konštatuje: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.

V úvode sme počuli zvedavú otázku: Ako je to, keď človek zomrie? Túto večnú otázku nekladie žiaden filozof či teológ, ale uvažujúci malý chlapec. Trápi aj nás, ako bude vyzerať naša večnosť? Nech nás nemýli to, že Sväté písmo neopisuje večnosť detailnejšie. Je to len preto, že skutočnosť prevyšuje naše chápanie. Každopádne vieme, že posmrtný život existuje. Vieme tiež, že môže mať rôzne podoby podľa toho, aký je náš vzťah k Bohu. Ak žijeme bezbožne, potom aj naša večnosť bude „bez Boha“, a to je peklo. My však chceme mať večný život s Bohom, preto sa nesnažme hľadať len chytré otázky, ale buďme múdri a vytrvalo kráčajme životom podľa návodu, ktorý nám Boh zjavil vo svojom slove.