Počas liturgického roku je nám Ježiš viackrát predstavovaný ako kráľ. Na Zjavenie Pána sa mudrci z východu klaňajú práve narodenému kráľovi Židov. Na Kvetnú nedeľu ho vítajú Jeruzalemčania. Dnešná slávnosť nám predstavuje Ježiša Krista ako Kráľa ľudských dejín a celého vesmíru. Pekne je tento motív znázornený aj v našom kostole súsoším nad kazateľnicou. Je Kristus kráľom aj v našich srdciach?

Keď však Cirkev ukazuje svojho kráľa, vedie nás pod kríž a ukazuje svetu, pozrite sa, tu je náš kráľ! Kristus kraľuje nad svetom z dreva kríža. Nie je to omyl? Opýtal sa mladý muž, ktorý hľadal cestu k Bohu. Nie je to nepochopenie pojmu, kto je to kráľ a čo znamená kraľovanie? Ako môže kraľovať človek, ktorý je zbavený práva, cti, života, vydaný na posmech, bezmocný? A vôbec, prečo sa ešte dnes pletie do náboženského života také svetské slovo ako je kráľ a kráľovstvo, nie je to už prekonané? Akýsi archaizmus? Veď dnešní králi, ak vôbec sú, majú len reprezentatívny charakter. Nechce sa Cirkev s týmto titulom vrátiť do čias jej zašlej slávy? Možno aj v nás zarezonovala niektorá z jeho výziev.

Napriek všetkým spomenutým otázkam nám dnešné Evanjelium ponúka dôležitú vetu, ktorá zachránila večný život človeka: Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Nikdy dostatočne nepochopíme dôstojnosť a veľkosť tohto úkonu viery v Ježiša Kráľa. Zločinec ho vyjadruje vo chvíľke potupy, porážky, keď sa rúca každá predstava o Ježišovej časnej sláve a moci a keď sa mu poprední mužovia národa pod krížom posmievajú.

Je nám však slovo kráľ naozaj až také cudzie? Každý človek v sebe môže objaviť kráľovské túžby. Malé i veľké deti snívajú, a to nielen v rozprávkach o kráľoch a kráľovnách, princoch a princeznách, o zámkoch a záhradách. V detských hrách sa dievčatá radi obliekajú za princezné, chlapci za kráľov. Predstava zamilovaných o svojej budúcnosti je často ako záver kráľovskej rozprávky … a potom bola svadba a žili dlhé roky šťastne až kým nepomreli. Pri svadobnom obrade sú ženích a nevesta ako kráľ a kráľovná, na niektorých miestach je zvyk položiť na hlavu mladomanželom korunky. Môžeme sa spýtať: Je to archaizmus, keď sa poriadajú súťaže ako je voľba kráľovnej krásy? Všimnime si mnohé domy novozbohatlíkov, ktoré sa až príliš podobajú na kráľovské zámky. Možno si dali medzi sebou súťaž o najkrajšiu (najdrahšiu) vežičku. Aj v našom meste sa v posledných rokoch ujala tradícia slávnostných korunovácii. Táto atrakcia prilákala do nášho mesta 4. septembra vyše 60.000 zvedavcov. Nie je v tom trocha túžby stretnúť sa s kráľom? Tým všetkým akoby sme chceli povedať, že v nás je čosi kráľovské, človek je tvor kráľovský. V nás je čosi také vzácne, čo má cenu ako je kráľovská hodnosť tohto sveta. Každý človek v svojom živote hľadá túto hodnotu. V svojom živote sa však často stretá so sklamaním. Čoskoro spozná, že rozprávky sú len rozprávkami, mladé sny sa rozplynú, partner vôbec nie je princom či princeznou, krásny dom sa málo podobá na kráľovstvo, ale skôr na miesto starostí, trápenia a nedorozumenia. Čo nám zostáva z tejto kráľovskej túžby? Sklamanie, vytriezvenie?

Zločinec v dnešnom evanjeliu pochopil, u koho môže očakávať záchranu. Oslovuje s dôverou Ježiša ako kráľa, lebo spoznal, že iba On mu môže vrátiť stratenú dôstojnosť. Pretože mu uveril, kríž sa stal pre neho trónom Kráľovho milosrdenstva.

Aj pre nás Ježiš vyslovuje uistenie Ešte dnes budeš so mnou v raji. Je totiž pánom každej situácie. Dôležité je, aby sme mu ju odovzdali do rúk. Ak ho urobíme svojím kráľom, môžeme už dnes aj na zemi žiť v jeho kráľovstve. Nie je to krajina, politický celok či nejaké územie, ale spravodlivosť, radosť a pokoj v Duchu Svätom. Urobme ho kráľom! Veď ten, kto zachránil zločinca v poslednej chvíli, zachráni aj nás, ak mu to dovolíme. Prosme pri tejto svätej omši, aby sme Kristovi Kráľovi dokázali odovzdať naše životné cesty, ako o to prosíme v modlitbe Otčenáš: Príď kráľovstvo tvoje!