Keď sa spýtate malého dieťaťa, čo ho najviac upúta pri pohľade na Betlehem, povie, že ovečky, kravičky, ťava či slon. Väčšie dieťa však povie, že sa mu páčia postavy Márie, Jozefa a Dieťaťa. Doznajme si, že to často upúta aj nás, dospelých. Ale my by sme mali byť ešte „väčšími deťmi“, aby sme sa neuspokojili len pohľadom na Betlehem, ale aby sme sa pri ňom dokázali ponoriť do hlbín vianočnej udalosti, lebo len vtedy pocítime a prežijeme pravú radosť.

K pravej radosti nás vedie i Božie slovo, ktoré nám Cirkev počas vianočných dní predkladá. Ono totiž neopisuje len vonkajšie javy okolo narodenia Pána, ale nám jasne oznamuje i vnútornú podstatu Vianoc: V narodení Ježiša Krista má Boh slávu a ľudstvo pokoj.

Zamyslime sa nad tým a snažme sa uvidieť skutočnú krásu Vianoc. Ako? Všetko, čo existuje na svete, má svoj pôvod a svoju krásu od Boha. Uznajme sami: nočná obloha plná hviezd, východ či západ slnka, vrchy či údolia, pramene a rieky napĺňajúce moria, rastliny a ich kvety, stromy so spevom vtákov… a nadovšetko človek. Celé stvorenie svojou krásou oslavuje Boha.

Človek ale čistotu svojej krásy stratil nevernosťou a neposlušnosťou voči Bohu, preto sa narodil Boží Syn ako človek, aby sa ľudia stali opäť krásnymi a Bohu milými. Tento spásonosný čin vyjadrujú aj slová Evanjelií, ktoré nám Cirkev počas vianočných dní predkladá: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! Ľudia dobrej vôle sú ľudia Bohu milí. Teda, Syn Boží sa stal človekom, stal sa jedným z nás, aby sa celé ľudské pokolenie stalo Bohu milým.

Čo plynie z tejto skutočnosti?

V prvom rade, že obnovená krása ľudského pokolenia je Bohu na slávu. Ako všetko, čo na svete oslavuje svojou krásou Boha, tak aj ľudské pokolenie očistené Ježišom je Bohu na slávu.

Keďže zásluhou Ježiša Krista je ľudstvo znovu milé Bohu, tým sa stáva znova hodné veľkého Božieho daru, čo pre ľudstvo znamená záchranu, pokoj a spásu, blahobyt, šťastie… To je pre nás, dospelých, radostná vianočná zvesť, to je Ježišov spásny čin, ktorý prijímame celým srdcom. Ak to dokážeme, stávame sa Bohu milými, získavame dar pokoja a sme mu na slávu. A teraz povedzte sami, či nie je dôvodom na radosť vianočný odkaz z Betlehema, že Syn Boží prišiel na svet?!

Čo sa očakáva od nás?

Aby sme dokázali Ježiša prijať s úprimnou vierou! V Evanjeliách máme krásne príklady ľudí, ktorí Ježiša dokázali takto prijať: Panna Mária, Alžbeta, pastieri, mudrci, Simeon, mýtnik Matúš, Mária Magdaléna, Zachej… A viete, čo pocítili pri tom? Radovali sa veľkou radosťou, tak píše evanjelista Matúš. Napokon boli schopní spievať chválospevy od veľkej radosti a šťastia, ktoré pri tom zažili. Aj my, ak dokážeme tak prijať Ježiša, zažijeme veľké šťastie, ktoré nepotrvá iba počas nastávajúcich dní, ale bude trvať i v novom roku, ba i v celom našom živote.

Poviem vám príbeh muža, ktorý pri výbuchu utrpel ťažké zranenie. Oslepol a museli mu tiež amputovať obidve ruky. Manželke domov priviezli mrzáka. Muž celý čas pomýšľal na samovraždu, radšej sa chcel skántriť, ako taký žiť, radšej dopriať manželke iného, zdravého muža. V nemocnici na neho dávali pozor, a tak pripravoval samovraždu po príchode domov. Premýšľal, ako to urobí. Zastrelím sa… ale veď nemám ruky? Otrávim sa… ale ako si namiešam jed? Hodím sa pod vlak… kto ma však privedie ku koľajniciam? Manželka videla jeho zúfanie. Povzbudzovala ho a pochopila, že nič na svete ho nezachráni, iba viera v Ježiša Krista. Začala s ním chodiť do kostola. Raz bola kázeň o radosti, čo napĺňa tých, ktorí uverili v Ježiša. Manželka videla, že jej muž počas svätej omše veľa premýšľal. Po skončení jej hovorí: Nechaj ma tu, v kostole. Nechala ho a on tam dlho sám sedel. Po čase prišla pre neho a zaviedla ho domov. Ani tam nebolo s ním reči, ale zbadala, že sa modlí, a to ruženec, na prstoch nôh. Od tej chvíle začal nadobúdať nový pohľad na svoj život. Uvedomil si, že keď Ježiša prijíma s vierou, Ježiš ho miluje, a tak začal žiť vo viere v Ježiša Krista. To ale ešte nebol koniec. Ježiš ho obdaroval svojím pokojom a tento muž, ktorý si kedysi tak zúfal, že chcel spáchať samovraždu, zatúžil sa stať diakonom. Dal sa priviesť k biskupovi, ktorý zostal veľmi prekvapený. A viete, čo mu povedal na jeho žiadosť? Sväté prijímanie rozdávať nemôžeš, lebo nemáš ruky. Čítať evanjelium tiež nemôžeš, lebo nemáš oči. Máš ale vieru v Ježiša Krista a tú môžeš hlásať ľuďom. Budeš kazateľom. Budeš kázať o tom, akou radosťou je pre človeka viera. Na tebe, bezrukom a slepom, sa ľudia presvedčia – a vysvätil ho. Ľudia si ho vážili a veľmi radi pozývali do svojich farností slepého a bezrukého diakona.

Aj z toho príkladu vidíme, že viera je dar Boží. Dar, ktorý potrebujeme aj my, aby sme statočne a bez zúfalstva zvládli svoje každodenné problémy a starosti. Počas Vianoc je naša duša asi najviac prístupná viere. V tieto dni sa teda všetci otvorme pre Ježiša, ktorého sme často zanedbali vo víre starostí o tento svet a uvedomme si, že jeho priateľstvo je nám hodnotnejšie, než hocičo na svete a priviňme sa k nemu.