V našom svete sme si navykli, že veci, ktoré nás obklopujú, prešli určitým spracovaním a kontrolou. Pomerne málo sa stretávame s materiálmi v čisto pôvodnom, surovom stave. To, čo prešlo kontrolou, prináša nám väčšiu istotu, že nám daná vec bude dobre slúžiť. V obchode skôr siahneme po výrobku, ktorý má väčšie záruky a zaručuje vyšší štandard pri jeho používaní. Často nás neodradí ani o trochu vyššia cena, lebo ho vnímame ako hodnotnejší. Bežne sa takému tovaru hovorí značkový. Testujú sa nielen výrobky, ale aj ľudia, a to ešte pred narodením. Miery, váhy, primeraný vývoj, reakcie. Ani po narodení to nie je lepšie, vrhnú sa na nás odborníci, aby o nás zistili všetko, čo ich zaujíma a zapísali to do príslušných kolónok. Neskôr sa preverovaniu tiež nevyhneme: skúšajú naše schopnosti v škole, pri vstupe do zamestnania, často potrebujeme rôzne rekvalifikačné kurzy, atestácie. Väčšina z nás sa stretáva so skúškami celý život, a preto v oblasti skúšok by sme všetci mali byť odborníci. Sme odborníkmi na skúšky aj v duchovnej oblasti?

Dnešné evanjelium nám tiež hovorí o duchovnom testovaní. Pán Ježiš po svojom krste sa nechá viesť Duchom, odchádza na púšť, kde ho po štyridsiatich dňoch pôstu pokúša diabol. Ježiš sa tu stretáva s výzvou uskutočniť zázrak, využiť Božiu ochranu a klaňať sa diablovi. Na všetky diablove podnety Ježiš odpovedá odmietnutím. Cituje pritom Božie slovo. Nakoniec diabol odchádza a vystriedajú ho anjeli, ktorí Ježišovi posluhujú.

Príbeh o pokúšaní Ježiša na púšti je viac ako len história. S podobnými pokušeniami, ktoré nás odvádzajú od dobrej cesty a od viery v Boha, stretávame sa aj v našich životoch. Všimnime si ich detailnejšie. Pán Ježiš mal moc – vždy ju používal na pomoc pre iných. Teraz je pokúšaný, aby ju využil pre seba, vo svoj prospech. Prišiel s mocou bezmocnej lásky, teraz je pokúšaný, aby prijal diablov princíp moci. Pán Ježiš prišiel hlásať ducha chudoby, ktorý si viac cení bohatstvo srdca, ako bohatstvo peňaženky. Teraz je zvádzaný k službe zla, ktorá je dobre platená.

Objavujeme tu podstatu pokušenia: voliť si najľahšiu cestu – zisk bez väčšej námahy, cestu najpohodlnejšiu, instantnú, takú, ktorá sa ukáže ako prvá z kraja, bez ohľadu na Boha a druhých ľudí. Cestu zlú pre iných a zdanlivo dobrú pre nás.

Už ako školáci dokážeme zazerať na tých, ktorí majú jednotky zdanlivo bez driny, s protekciou. Zatiaľ čo my na naše trojky poctivo drieme. Závidíme tým, ktorí majú rodičov s väčšími príjmami a dávajú deťom na čo len prstom ukážu, zatiaľ čo my si na všetko musíme najprv našetriť. Závidíme tým, ktorí nás predbehli v kariére, hoci použili chrbát druhých ako odrazový mostík a my sa nemáme o koho oprieť. Závidíme tým, ktorí zdravím len tak prekypujú, zatiaľ čo nám sa žiadna choroba nevyhne. Závidíme tým, ktorí si ľahko hopkajú životom, bez akýchkoľvek pokušení, zatiaľ čo nás zahanbujú naše ľudské slabosti, s ktorými namáhavo zápasíme. Závidíme ľudom, ktorí prídu ku všetkému pohodlnejšie ako my.

Diabol nám ponúka skratku: dá sa to aj ľahšie, prečo by si sa trápil? Skúška? –stačí ti ťahák, konkurz? – úplatok, práca? – daňový únik, dlhy? – bankrot, športový výkon? – doping, kariéra? – protekcia, zdravie? – psychotronik či liečiteľ. Skratky sú naporúdzi vždy, keď sa začneme porovnávať. Pán Ježiš často v evanjeliách varuje pred pokušením pohodlnej cesty, ale my často na jeho upozornenia nedbáme. Závidíme tým, ktorý sa podľa nás majú lepšie ako my. Máme im skutočne čo závidieť? Ja myslím, že nie. Múdry človek sa nepokúša ťažkosti života „vyšvindľovať“ s pokušiteľom, ale pustí sa ako športovec pred olympiádou do trpezlivého tréningu, aby ich s Božou pomocou zvládol.

Nedávno bol v televízií rozhovor s jedným starým vynálezcom – jubilantom. Reportér sa ho pýtal, ktoré z jeho diel si najviac cení. On odpovedal asi takto: Keby ste sa ma spýtali pred dvadsiatimi rokmi, začal by som vám pyšne vyratúvať svoje vynálezy, ktoré som kedy vytvoril. Teraz vám však poviem, že si najviac cením to, že som dokázal zvládnuť život, keď som bez peňazí začínal. Zvládol som zúfalstvo, keď mi umrela žena. Neprepadol som panike, keď som sa pred nedávnom dozvedel, že mám rakovinu. Cením si každý deň, každú pokojnú chvíľku, ale aj tie boľavé, lebo bez nich by som pravdivo nepoznal krásu života. Teraz žijem oveľa hlbšie. Každý deň prijímam ako dar, ktorý už nemusel byť. Netrápim sa nad tým, keď už nebudem, ale radujem sa, že ešte som.

Nie je to len starý pán, ktorý si životné ťažkosti a pokušenia pripočítal k bohatstvám svojho života. Podobné skúsenosti majú aj mnohí, ktorí si po prekonaní veľkých skúšok viac začali vážiť hodnotu životných námah. Boh na nás v týchto chvíľach nezabúda, ale cez námahu si nás pripravuje pre nebo. Poskytuje nám často rôzne povzbudenia, pomoc, rady a čaká, že nebudeme pozerať len na tých druhých, ale budeme mu dôverovať. Chce mať pri sebe hodnotných ľudí „značkových“, ktorí budú duchovní odborníci – svätí. Pozvánku na tréning k svätosti nám odovzdáva cez dnešné Božie slovo, ktoré nás povzbudzuje odmietnuť skratku na cvičnej trati. Ako sa možno pokušeniu skratky vyhnúť? Vyberme si jednu disciplínu, v ktorej sa môžeme zlepšiť a v dôvere v Božiu pomoc, pokúsme sa v nej naše lajdáctvo nahradiť poctivým výkonom.