2. Adventná nedeľa - rok A
V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: – Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“
Mt 3, 1- 12
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
O súčasnosti smelo môžeme povedať, že je to doba moderná. Používame moderné výrobky, stroje a autá, rozprávame moderným jazykom, moderne sa obliekame… A do tejto modernej doby nám zaznievajú slová Jána Krstiteľa: Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo!
Možno máte pocit, že výzva na pokánie znie príliš nemoderne, že výraz pokánie by mal byť nahradený dajakým vhodnejším slovom, lebo mnohí ľudia vari ani poriadne nevedia, čo pokánie znamená.
Pokúsme sa preto výraz pokánie si priblížiť: V širšom slova zmysle znamená odvrátenie sa od hriechu, ako od urážky Boha. V užšom slova zmysle znamená sviatosť, ustanovenú Ježišom Kristom, na odpustenie hriechov spáchaných po krste. Z týchto definícií nám jasne vyplýva, že pokánie má miesto v každom čase, a teda aj v našom – modernom. Preto každý človek bez rozdielu by mal pokánie brať nanajvýš vážne: mal by sa vyhýbať hriechu ako najväčšej urážky Boha a s pomocou častej svätej spovede mal by sa snažiť bojovať proti zlu. Však je smutné, že niektorí veriaci pokánie neberú príliš vážne a ani si neuvedomujú, že sa tým dopúšťajú veľkých chýb.
Veľmi nebezpečné je pokánie odkladať. Človek, ktorý tak koná, má dušu zaťaženú hriechmi a napriek tomu sa „ukolíše“ do sladkého spánku, z ktorého býva často vytrhnutý ľadovou rukou smrti, ktorá ho prekvapí vtedy, keď to najmenej čaká. Ako často počúvame námietky: Som mladý, zdravý, musím si predsa trocha užiť. Mám ešte čas! Ježiš však na túto námietku reaguje inak: Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude? Preto buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.
Istý kňaz stretol na ulici 80-ročného starca, ktorý už roky nebol na spovedi a oznámil mu, kedy bude vianočná spoveď. Starec odpovedal: Isto sa vyspovedám, ale trocha neskôr. Ešte v ten večer ktosi búchal na faru a volal kňaza zaopatrovať. Ten hneď utekal. Prišiel do domu a na posteli našiel mŕtveho starca, ktorého ráno upozorňoval na potrebu svätej spovede. Koľko úbohých duší dnes narieka nad tým, že odkladali túto sviatosť vo svojom živote?
Iste nám je jasné, že odkladať pokánie na posledné chvíle života je veľkým rizikom, ale aj nevďakom voči Bohu. Taký človek si ani neuvedomuje, že Kristus aj za neho zomrel a len on má výlučné právo na celú jeho lásku. Denne mu ponúka možnosť zmierenia a on odmieta. Svoju mladosť chce obetovať hriechu a zvyšok života zasvätiť Bohu. Pritom sa opovážlivo spolieha na Božie milosrdenstvo. Pred tým nás varuje svätý Pavol: Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá.
Zomrel mladý muž, ľahostajný katolík. Mal nábožnú manželku, ktorá ho často upozorňovala na nesprávny spôsob života. On jej na to hovorieval: Veril som, keď som bol dieťa a budem veriť, keď zostarnem, ale teraz si chcem užiť života. V jedno ráno ho manželka budí do práce – bol však mŕtvy. Aj tu vidíme, že Boh si nedá do nekonečna zo seba robiť posmech. Aj Ježiš na kríži odpustil iba tomu zločincovi, ktorý úprimne robil pokánie.
A ešte jednej chyby sa často dopúšťame: Neodkladajme pokánie na neskoršiu dobu, lebo môže byť pochybné! Aby sme totiž mohli byť rozhrešení, musíme prejaviť dokonalú ľútosť a pevnú vôľu sa napraviť. Ako však môže mať úprimnú ľútosť ten, kto nehrešil zo slabosti, ale z vypočítavosti? Ako môže úprimne ľutovať to, čo celý život miloval a čomu dával prednosť pred Bohom? A hoci bude ľutovať, ľútosť nebude opravdivá, ale vynútená strachom pred smrťou.
Preto dávajme na seba veľký pozor a neodkladajme pokánie, ale usilujme sa po každom upadnutí do hriechu zvolať: Bože, buď milostivý mne, hriešnemu! Čo mi pri počúvaní týchto slov hovorí svedomie? Nepatrím k ľuďom, ktorí odkladajú pokánie? Kedy som sa naposledy spovedal? Chystám sa na vianočnú svätú spoveď? Uvedomujem si, že môže byť posledná v mojom živote, moja posledná šanca? Usilujem sa po spovedi o nápravu života?
Istá legenda opisuje poradu v pekle, ako čo najšikovnejšie pokúšať ľudí. Padlo mnoho návrhov, ale Lucifer nebol spokojný. Všade mu čosi k dokonalosti chýbalo. Až napokon sa prihlásil jeden diabol a povedal: Poznám jeden prostriedok, ktorý nikdy nesklame. V pravý čas poviem človekovi jediné slovíčko: neskôr. Všetci súhlasne prikyvovali a on pokračoval: Vidím, že ktosi žije v hriechoch a zrazu sa rozhodne, že sa napraví. Ja mu však poviem: Teraz to nechaj tak, na polepšenie máš času dosť. Ak ma poslúchne, je môj.
Teraz si položme ruku na srdce: Nepočuli sme aj my častokrát túto diabolskú výzvu a poslúchli sme? Práve teraz máme možnosť sa vzbúriť a v dobrej vianočnej svätej spovedi začať lepší život. Čo môžeme urobiť dnes, neodkladajme na zajtra, lebo budúcnosť nie je v našich, ale v Božích rukách.