Na otázku o čom bolo dnešné evanjelium, isto netreba dlho hľadať odpoveď. Každý, kto len trochu počúval, povie: Predsa o neveriacom Tomášovi. Môžeme o nejakom svätom vyhlásiť, že bol neveriaci? Istotne nie. Ako by potom mohol byt svätým? Tento ponižujúci titul by sme Tomášovi nemali vôbec dávať. Nesprával sa podobne ako my všetci? Tomáš nechcel nič viac, ako sa dostalo ostatným apoštolom. Keď prichádza k učeníkom, rozprávajú mu o novej skutočnosti: Videli sme Pána. Hovoria o tom, že Ježiš je živý a ukázal sa ostatným apoštolom. Hovoril im o pokoji. Táto správa, bola pre Tomáša príliš veľkým sústom, a preto prejavuje pochybnosti. Chcel by Ježiša vidieť, nemôže však celej udalosti uveriť.

Je tento jeho prejav neprimeraný? Pochybovanie je prejavom zrelosti aj vo viere. Ak nemám žiadne otázky, to je znak buď toho, že nerozmýšľam, alebo toho, že všetko viem. Ak je nám vo viere všetko jasné a sme si vo všetkom istí, znamená to, že sme buď deti, alebo sme členom nejakej sekty. Práve takáto nezrelá viera ich najviac charakterizuje. Boha nemožno vtesnať do poučiek, ani všetko, čo sa ho týka, nemožno vysvetliť. Náš Boh ďaleko presahuje našu schopnosť ho chápať, je pre nás tajomstvom. Keď začnem mať pochybnosti, to je znak, že moja viera sa začína hýbať. Samozrejme, pochybnosti nie sú cieľom. Pochybnosti sú len medzičlánkom. Cieľom je schopnosť žiť s tajomstvom. Pochybnosti nás vedú k hľadaniu pravdivých odpovedí, bez ktorých nemožno dozrievať. Slepá viera či naivná dôverčivosť nemá byť ani našim ideálom. Ani my nemáme byť ľahkovážny a každému vo všetkom naletieť. Tomáš v dnešnom evanjeliu zaujal podobný postoj, jeho pochybnosti ho neznechutili, skôr naopak, vďaka nim dozrel. O osem dní, keď boli učeníci zhromaždení vo večeradle, Ježiš opäť prichádza a obracia sa na Tomáša so slovami: Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci! Tomáš teda nakoniec Ježiša uvidel a mohol sa dotknúť jeho rán. Tento dotyk mu uzdravuje a upokojuje srdce, lebo vzápätí môžeme sledovať jeho vyznanie: Pán môj a Boh môj.

Čo pochybujúceho Tomáša presvedčilo o Ježišovej prítomnosti? Bol to dobrý zrak či istota jeho ruky? Boli to Ježišove slová o odpustení a milosrdenstve. Vo svete, v ktorom Tomáš žil, vládla tvrdá spravodlivosť. Často mohol sledovať, že ak sa stal niekto víťazom, pomstil sa tomu, kto bol porazený. Ježiš však neprichádza ako svetský víťaz s ohňom pomsty v tvári. Nekričí na Petra, že ho zradil, neodháňa od seba tých, čo spali v Getsemanskej záhrade, nehrozí väzením tým, ktorí ho opustili a vracali sa do Emauz. Ježiš tu neprichádza ako sudca a kat. Prichádza so slovom, ktoré presvedčilo nielen Tomáša, ale aj ostatných: Pokoj vám! Komu odpustíte…bude mu odpustené. Ježiš prichádza ako kráľ milosrdenstva.

Máme aj my pochybnosti vo viere? Ježiš má pre nás odpoveď: Poď… dotkni sa… vlož ruku! Ponor sa do môjho milosrdenstva, dôveruj mi a nebuď neveriaci, ale veriaci! Jeho slová sú určené zvlášť tým, ktorí sú postihnutí ťažkou skúškou, alebo zaťažení ťarchou spáchaných hriechov, ktorí stratili akúkoľvek nádej v živote a sú pokúšaní podľahnúť zúfalstvu. Na nich sa obracia nežná Kristova tvár a dotýkajú sa ich lúče vychádzajúce z jeho srdca, ktoré osvecujú, ohrievajú, ukazujú cestu a vlievajú nádej. Nemajme obavu z našich pochybností vo viere. Ježiš nás nenecháva samých, ale dodáva nám odvahu, aby sme ho mohli spoznať a vyznať spolu s Tomášom: Pán môja Boh môj!