V advente, ako už sám názov tohoto liturgického obdobia napovedá, hovoríme o príchode Pána. Liturgia nám pre toto obdobie dala dvoch sprievodcov – proroka Izaiáša a Jána Krstiteľa. O Jánovi sa Ježiš vyjadril: Nik nie je väčší ako on, z tých, čo sa narodili zo ženy. Na jeho adresu pridáva ešte záhadnú vetu: Ale i ten najmenší v Božom kráľovstve je väčší ako on. Dnešná nedeľa je medzi adventnými čímsi výnimočná, volá sa Gaudete, nedeľa radosti. Radosť by mala napĺňať naše srdcia pri očakávaní Ježišovho príchodu. To je hádam najvýraznejší prvok, ktorý odlišoval Ježiša a jeho učeníkov od Jána Krstiteľa. Cez radosť sú deti Kráľovstva viac ako Ján a jeho učeníci. Ježiš je iný typ ako Ján. Aj on pozná význam pôstu a strávi štyridsať dní na púšti, ale k jánovskej disciplíne pridáva ešte radosť. Alebo ešte inak: Radosť je v samom centre jeho zvesti. Preto je jeho učenie eu-angelion, evanjelium – radostná zvesť. Pre túto odlišnosť od veľkého proroka púšte Ježišom mnohí pohŕdajú a kritizujú ho, ako je zaznamenané aj v evanjeliu. Hovoria o ňom, že je pažravec a pijan vína, priateľ neviestok a colníkov. Ježiš nehovorí toľko o hroziacom súde a treste. Kráľovstvo božie nie je miestom plameňa a pomsty, ale je skôr prívetivým otcovským domom, ktorý má doširoka otvorené dvere, z ktorých počuť príjemnú hudbu, spev a tanec. Všetci sú pozvaní na hostinu, vrátane hriešnikov. Aj samotný sprievodca adventom, starozákonný velikán Ján Krstiteľ, musel prejsť vnútornými pochybnosťami a bojmi ohľadom Ježišovej identity. V dnešnom evanjeliu sa dozvedáme, ako z väzenia, do ktorého ho uvrhol Herodes, posiela svojich učeníkov, aby legitimovali Ježiša otázkou: Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?

Ján je na konci svojho života. Hoci mal len niečo cez tridsať rokov, vedel, že jeho život pomaly končí. Stáva sa obeťou nenávisti a klamstva ľudí, ktorým vstupoval príliš do svedomia, a ktorí mali moc. Ján je plný otázok pátrajúcich po zmysle svojho konania, pre ktorý nasadil svoj život. Mala jeho snaha a dlhé odriekanie vôbec zmysel? Mali zmysel jeho kázne a jeho postoje? Robil to, čo robil, správne? A hlavne tá najťažšia otázka: Je ten, ktorému pripravoval cestu naozaj ten, čo mal prísť? To, čo ohlasoval a o čom bol presvedčený ohľadom Ježiša, totiž vyzerá celkom inak. Ani Ján Krstiteľ sa nevyhol neistote viery, aj jemu na začiatku chýbalo plné poznanie Božieho plánu, ktoré by ho uchránilo pred pochybnosťami. Ježiš Jánovi odpovedá nepriamo, poukazuje na svoje slová, na svoje skutky a na Písmo, vo svetle ktorého je potrebné tieto skutky čítať. Ježiš si prisvojuje niekoľko veršov z 35. kapitoly Izaiáša, v ktorých sa hovorí, že slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. Vie totiž, že tomu, kto je podobne pripravený ako Ján Krstiteľ, hovorí Písmo samo od seba. Ján preto tieto slová chápe iste správne, ale svoje predstavy o Mesiášovi musí premyslieť a zmeniť. Aj od neho sa žiada obrátenie. Niekedy naše predstavy o Cirkvi, o kňazoch, o spoločnosti, o ľuďoch okolo nás i o sebe samom sú možno iné, ako sa to ukáže v skutočnosti. Veci, ktoré sú zlé treba istotne zmeniť, ale nie všetko nové alebo iné a neznáme musí byť zlé. Ale k tomu, aby sme to dokázali rozlíšiť treba sa otvoriť pre svetlo a vedenie Ducha. Nie všetci máme rovnaké nadanie a poslanie. Skôr, ako niečo vylúčime alebo zavrhneme, treba zhodnotiť a pokojne uvážiť, či sme nenarazili na prah svojich schopností. Treba si povedať: Ďalej nie som schopný ísť, presahuje ma to, ale to nevadí, hlavné je, aby sa rozvíjala dobrá vec, ak to tak chce Boh.

Advent sa už skracuje a ako sa blíži vianočný čas, časť našej spoločnosti sa rozpamätáva, že sú to sviatky nejako súvisiace s kresťanstvom. Vianoce sú predovšetkým sviatky radosti. Veď všetkým ľuďom dobrej vôle prichádza pomoc a záchrana cez narodenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista – vytúženého Mesiáša. Otvorme preto naše mysle a srdcia predovšetkým pre túto radosť, lebo skutočná radosť z Božej blízkosti je práve to, čo ako kresťania najviac dlhujeme súčasnej spoločnosti.