V živote človeka sú určité udalosti, ktoré ho potešia, zdvihnú mu náladu a dodajú mu do ďalšieho života nový elán a radosť. Ale sú aj také udalosti, ktoré nám doslova vyrazia dych a my sa pýtame, či je to možné a ako je to možné, že sa vôbec čosi také stalo.

Šokujúcich správ už ľudia vo svojej histórii zažili obrovské množstvo. Aj Jozef zažil šokujúcu správu. Zistil, že jeho snúbenica je v požehnanom stave a on dobre vedel, že nie je otcom dieťaťa.

V tých dobách novomanželia nebývali hneď po uzavretí manželstva spolu. Dialo sa tak až po určitom čase – po svadbe. Skôr však, ako sa svadba uskutočnila, Jozef zistil, že Mária čaká dieťa. V takomto prípade Zákon povoľoval dve možnosti: mohol Márii vystaviť pred dvomi svedkami prepúšťaciu listinu a tak zrušiť manželskú zmluvu, alebo sa mohol uraziť, udať Máriu k súdu, ktorý by ju obvinil z manželskej nevery a podľa Zákona by ju dal ukameňovať. Vieme, že Jozef zareagoval spravodlivo a neublížil ani Márii, ani Zákonu. Zamýšľal ju tajne prepustiť, a tak jej umožniť, aby mohla žiť s mužom, s ktorým, podľa neho, čakala dieťa. Tu však zasahuje Boh a cez nebeského posla mu oznamuje, že z Božieho rozhodnutia sa má pred Zákonom stať otcom dieťaťa, ktoré sa bez jeho pričinenia počalo v Márii, a keď sa narodí, dá mu meno, ktoré mu vybral jeho pravý Otec. Má pochopiť, že Ježiš bude prisľúbeným Mesiášom, ktorý oslobodí ľudí spod jarma hriechu. Jozef vôbec nechápal, čo to všetko znamená, ani si neuvedomoval zodpovednosť, ktorú Boh na neho kladie, ale vedel, že Boh je väčší, ako hociktorý zákon. Preto sa utiahol do ústrania, aby mu neprekážal pri ďalších plánoch s Máriou a dieťaťom.

Čo nám chce povedať svätý Jozef na prahu Vianoc?

Máme svoj život prežívať v tichosti. Jozef je nenápadným svätým, ktorý nám nezanechal ani jedno slovo a je obrazom jednoduchých veriacich, ktorí plnia naše kostoly nielen v nedeľu, ale aj v pracovný deň. Posilňujú sa Božou láskou a nosia ju do škôl, na pracoviská, do domácností. Sotvakto o nich vie, dokáže oceniť ich úmysel a námahu, málokto im vysloví vďaku. Vie však o nich Boh, a to je podstatné. Pre neho sú poslední prvými a prví poslednými.

Máme poslúchať Boha a spoľahnúť sa naň. Túto skutočnosť vystihol evanjelický teológ Karl Barth. Povedal: Jozef uveril Bohu ako Abrahám a kedykoľvek ho zasiahol Boží hlas, bol ochotný vstať aj o polnoci a do posledných dôsledkov urobiť, čo sa od neho žiadalo. Každý z nás by mal mať otvorené ucho pre jemný vánok Božích vnuknutí a vyplniť ich bez nároku alebo dokonca dôraznej žiadosti chápať do posledných podrobností Boží plán.

Jozef je príkladom veriaceho človeka ako jednotlivca aj ako člena Cirkvi.

Ako zaťažko padne podrobiť sa veriacemu, jedno či ide o kňaza alebo laika, Božím vnuknutiam prostredníctvom Cirkvi! Jozef uveril snu, my často neveríme pápežovi, biskupovi, ani učeniu Cirkvi!

Napokon si zhrňme, čo nám chce povedať svätý Jozef na prahu Vianoc: Máme prežívať život v tichosti, poslúchať Boha, spoľahnúť sa naň a hľadať vždy jeho vôľu. Treba nám stať sa dobrými veriacimi – živými údmi na strome Cirkvi. Ak to dodržíme, Ježiš sa v nás narodí a bude mať v nás trvalý príbytok.

Pápežovi Piovi X. predstavili na audiencii veľmi bohatú ženu, ktorej tvár bola postihnutá rakovinou. Kľakla si s obviazanou tvárou pred pápeža a povedala: Svätý Otče, ak chcete, môžete ma uzdraviť. V Biblii som čítala, že vo všetkých ťažkostiach sa máme utiekať k Jozefovi a Vy ste teraz Jozef. Veríte, že to môžem urobiť? – spýtal sa pápež. Áno, verím, pretože to povedal Ježiš Kristus. Nuž, keď je tak, nech sa stane podľa vašej viery – povedal pápež a otcovsky ju požehnal. Pri vstupe do hotelovej izby žena sňala z tváre obväzy a bola svedkom zázraku – tvár sa očistila. O niekoľko dní sa išla pápežovi poďakovať. Milá dcéra, ty si vyzdravela? – prekvapene sa pýtal pápež. Áno, Svätý Otče! Ale aby si si nemyslela, že som to urobil ja, to urobil svätý Jozef. Hľadajte vždy Božiu vôľu. Žena po čase vstúpila do kláštora a rozhodla sa celý život zasvätiť Bohu.

Pane, prosíme ťa, daruj nám vieru a s ňou neúnavnú vytrvalosť pri hľadaní tvojej vôle, ochotnú prispôsobivosť pri jej nájdení a potrebnú silu pri jej spĺňaní.