Ako často pociťujeme únavu vo viere a stávame sa vlažnými. Prestane nám „chutiť“ modlitba, nechce sa nám pristupovať k sviatostiam a vôbec robiť všetko, čo je duchovné. V takom stave mnohých napadne myšlienka: Keby sa mi tak Boh ukázal, to by bola sila!

Túžbu mnohých ľudí predniesol Ježišovi apoštol Filip: Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí. Neviditeľnosť Boha, bola, je a bude pre mnohých veľkým problémom. Tým obhajovali aj svoju vlažnosť a ľahostajnosť aj slabú vieru. Hovorili: Keby bol Boh, nepoznali by sme vojny a zlo. Vidím, teda verím. Nevidím, potom neverím. Koľko takých alebo podobných „argumentov“ ste si mohli vypočuť v práci, v škole, v kruhu rodiny alebo na dovolenke. Možno pod ich vplyvom ste aj vy zapochybovali. Preto problém neviditeľnosti Boha rieši Ježiš v dnešnom evanjeliu.

Veľký a nekonečný Boh je Duch, preto nemôže byť viditeľný ľudskými očami. Naše oči sú schopné vidieť iba hmotné veci, preto všetko, čo je mimo hmoty, človek ťažko chápe. Z toho dôvodu sa Boh priblížil k ľuďom a stal sa človekom. Prijal ľudské telo, stal sa jedným z nás a volal sa Ježiš Kristus. Ľudskými nohami chodil po našej zemi, ľudskými očami plakal nad Lazárovou smrťou, ľudskými ústami oznamoval svetu, aký dobrý je Boh. Ľudským srdcom miloval, odpúšťal a pomáhal. Preto keď Filip zatúžil vidieť Boha, Ježiš mu povedal: Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca?! Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Týmito slovami dal jasne najavo, že odteraz nikto sa nemôže sťažovať, že Boh je neviditeľný. Lebo veriť vo viditeľného Ježiša nie je také ťažké, ako veriť v neviditeľného Boha. A milovať viditeľného Ježiša nie je také zložité ako milovať neviditeľného Boha. Teda, kto verí v Ježiša a miluje ho, ten verí a miluje samotného Boha. Ježiš to vystihol slovami: Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.

Cez Ježiša môžeme prísť k Otcovi dvojakou metódou: historickou alebo mystickou.

Historickou sa o Ježišovom živote dozvedáme z Novozákonných kníh. Cez ne lepšie ho spoznávame, hlbšie sa oboznamujeme s jeho náukou, a tým si ho aj viac obľubujeme. Kto sa historickou metódou približuje ku Kristovi, spozná, že jeho myseľ a srdce sa otvárajú pre Boha a upevňuje sa vo viere.

Mystickou metódou sa usilujeme o vrúcny, osobný vzťah ku Kristovi a otvárame sa jeho prítomnosti v nás. Môžeme to dokázať dvojakým spôsobom: V prvom rade svojím životom sa snažíme zachovávať Ježišovu náuku. Žijeme v praxi jeho slová: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Pri druhom spôsobe prijímame Ježiša v Eucharistii a vtedy plníme jeho slová: Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.

Všetci si uvedomujeme, že mystická metóda je účinnejšia, lebo tvorí najintímnejšie spojenie s Kristom: ja v ňom a on vo mne. Vtedy sa v nás uskutočňuje pravé spojenie s nekonečne veľkým nebeským Otcom a môže sa v našom živote realizovať tzv. terapia objatia, ktorú v Stuttgarte obhajovala slávna detská lekárka Dr. Georgia Prekopová. Ona na základe dlhoročnej skúsenosti experimentálne zistila, že choré a ťažko postihnuté deti sa začínajú uzdravovať, keď ich silno a rozhodne objímame v náručí. Lebo tu sa nejedná o tlak ramien, ktorý by liečil, ale o energiu lásky, ktorá má živú a úprimnú účasť na chorobe dieťaťa. Pôsobením kladnej energie lásky sa dieťa naozaj uzdravuje.

Aj my sa dostávame historickou a mystickou metódou do Ježišovho objatia, a to tak veľmi, že v jeho náručí môžeme nájsť uzdravenie svojej duše. Hľadajme uzdravujúce Pánovo objatie, a v jeho láskyplnom náručí nájdeme radostnú vieru v Boha. Vďaka Kristovi spoznáme Otca a aj v tých najťažších a najbolestnejších chvíľach života budeme vedieť, že nás miluje a neopustí.