Keby som sa vás spýtal, či ste kresťania, istotne by ste sa začudovali nad touto otázkou. Mnohí by sme odpovedali: Áno, som pokrstený, modlím sa, chodím do kostola, preto som kresťan. Spravidla podľa týchto kritérií ľudia hodnotia aj iných, či sú alebo nie sú kresťanmi. Pán Ježiš dnes hovorí niečo iné: Modliť sa v kostole Pane, Pane, to je málo. Rozhodujúce nie je až tak to, či sa modlíme, ale čo od rána do večera robíme. Len ten, kto plní vôľu môjho Otca, vojde do nebeského kráľovstva. Podľa Božej vôle konať, hovorí Pán Ježiš, znamená stavať dom na skale. Myslí sa tu dom života, náš život. Kto sa neriadi podľa vôle Božej, ten stavia svoj život na piesku. Zemetrasenia, záplavy a búrky preveria odolnosť každej stavby. Dosiahnuť vzdelanie na Harvardskej univerzite, získať titul majstra sveta či vyhrať súťaž Superstar to môže druhých oslniť, ale dodajú nám takéto ocenenia odvahu aj v krízových situáciách? Pomôže mi diplom prekročiť vlastný tieň, keď sa mi odrazu všetko zrúti a vôbec pritom nerozumiem situácii, ktorá okolo mňa nastala? Koľkí vzdelaní, vyššie postavení či slávni stratia v takýchto situáciách hlavu a rozhodnú sa pre nesprávne riešenie!

Ak niekto stavia dom a ušetrí na základoch nesie riziko, že celá stavba spadne. Myslíme si, že v duchovnom živote je to inak? Aj tu platí zásada: s poctivosťou ďalej zájdeš. Kto investuje do základov, ktoré nesú celú stavbu, získa istotu ďalších krokov.

Ako budovať naše duchovné stavby? Pevnosť našich životných základov sa prejavuje v zdravej nábožnosti. Jej prejavom nemusí byť až tak veľa slov okolo náboženstva. Aj keď niektorí radi rozprávajú o náboženských veciach, ale to ešte neznamená, že sú sami nábožní. Skutočný náboženský život nespočíva až tak v slovách, ako v skutkoch. Vtedy sme nábožní, ak konáme skutky, ktoré od nás naša nábožnosť vyžaduje. Ježiš to vyjadril slovami: Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.

Prednedávnom som sa stretol v autobuse s jedným známym. Rozhovor sa rozvinul aj okolo otázok viery. V jednom momente mi môj známy povedal: Viete, ja na náboženstvo mám svoj vlastný názor. Nechodím často do kostola, ale uznávam, že Boh existuje. Snažím sa len dobre žiť: nikomu som neublížil, nekradnem, nikoho som nezabil. Žijem ako slušný človek – a to predsa stačí… Ale čo, keď to nestačí? Čo ak Boh chce od vás niečo iné?– nedal som sa. A čo viac odo mňa môže Boh chcieť? Vtedy som mu povedal Ježišove slová, ktoré sme dnes počuli: Do nebeského kráľovstva vojde iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. On len pokrčil plecom a radšej odviedol reč na inú tému.

Taký postoj ľudí nie je dnes ničím zvláštnym. Dokonca sa s ním môžeme stretnúť aj u tých, ktorí chodia do chrámu. Byť len slušným človekom je však v zmysle dnešného evanjelia trochu málo, pretože sa tým často stráca Božia vláda v duši. Boh nie je nejaký automat, do ktorého vhodíme omrvinku záujmu a On nám dá všetko, čo chceme a na konci života nás pozve k sebe medzi vyvolených, ktorým patrí Božie kráľovstvo.

Boh je Pán a Kráľ kráľov, jemu je všetko podriadené. Boh je ten, kto dáva požiadavky a jeho otázky sú pre naše svedomie niekedy náročné. Čo robíme preto, aby naše prostredie bolo lepšie? Napríklad, urobili sme niečo pre záchranu rodiny, ktorá sa začína rozpadať? Usilovali sme sa, aby náš sused, ktorý je beznádejne chorý, zmieril sa s Bohom? Podľa takýchto a podobných skutkov poznáme, či má niekto nábožnosť, ako nám ju odporúčal Ježiš. Boh však nie je ani nejaký despota, ktorý nám stále čosi vytýka a prísne vyžaduje. Ten kto miluje, je primerane žiarlivý. Boh nás chce mať celých pre seba. Je to znakom lásky. On urobil pre nás všetko – to je dôkazom, že nás miluje. Aj od nás očakáva, aby sme opätovali jeho lásku tým, že budeme s radosťou plniť jeho vôľu – to je znak našej lásky, našej viery, našej dôvery. Len skutky lásky z viery a poslušnosti Božej vôli majú v očiach Boha cenu. Nestačí byť len slušným človekom, máme sa usilovať, aby sme sa stali Božími ľuďmi.