Človek si od malička rád skrýva dajaké to tajomstvo. Tajomstvá majú deti, dospievajúci mladík či dievča a takisto aj dospelý človek. Tajomstvá si v sebe držíme a len tak ľahko ich nikomu nezveríme. Dokonca mnohí ľudia so svojimi tajomstvami aj zomierajú. A teraz povedzte, keď má každý človek dajaké tajomstvo, prečo by ho nemohla mať aj naša viera?

Práve v dnešný deň všetci stojíme pred najväčším tajomstvom viery – pred tajomstvom Najsvätejšej Trojice. Upozorňujú nás naň dnešné čítania a aj texty, ktoré ponúka liturgia. Buďme však úprimní: Aký je náš postoj k tomuto tajomstvu? Čo veríme a vyznávame, keď rozprávame o Trojjedinom Bohu?

Tajomstvom Najsvätejšej Trojice veríme a vyznávame, že Boh je iba jeden, ale sú v ňom tri Osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Nie sú to však traja bohovia, ale len jeden nerozdielny Boh. Táto pravda je zreteľne zjavená vo Svätom písme, a teda nieto o nej žiadnych pochýb.

Už Starý zákon o nej hovorí – ale iba poskromne. Zdá sa, že preto, lebo Izraeliti sa pohybovali medzi pohanskými národmi, ktoré si uctievali množstvo rozličných bohov. Bolo tu nebezpečenstvo, že pri trojjedinosti Boha by mohli skĺznuť k mnohobožstvu. Pri stvorení sveta čítame, že Duch Boží sa vznášal nad vodami. Po hriechu Adama a Evy Boh prisľubuje svojho Syna: Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu A pri stvorení človeka zasa Boh hovorí v množnom čísle, aby bolo vystihnuté tajomstvo Trojice: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Prorok Izaiáš, keď videl otvorené nebo, zvolal: Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy. Prevolával na slávu Otca i Syna i Ducha Svätého, ktorý je jeden Boh.

Otvorene a jasne sa o Trojici hovorí v Novom zákone. Najdôležitejšie svedectvá pochádzajú od samého Ježiša Krista. Matúš v 3. hlave píše: Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie. V 28. hlave ten istý evanjelista vkladá do Ježišových úst tieto slová: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Ján opisuje rozlúčkovú reč Ježiša, ktorý povedal apoštolom: Poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky.

Cirkev od počiatku pokladala vieru v Najsvätejšiu Trojicu za najzákladnejšiu zjavenú pravdu nášho náboženstva, preto ju vložila do vyznania viery. Je si vedomá, že pravda presahuje naše rozumové poznanie, ale nijako nie je proti rozumu. Človek by sa musel stať Bohom, aby tajomstvu porozumel, a to je nemožné. A hoci mu nerozumeli dobre ani apoštoli, ich svedectvá, ktoré zanechali vo svojich spisoch, jasne hovoria o hlbokej viere v Najsvätejšiu Trojicu. Pavol Efezanom píše: Skrze Ježiša Krista máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi. Peter v 1. liste zdraví kresťanov… ktorých Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil, aby boli poslušní a pokropení krvou Ježiša Krista. Apoštol Ján v 1. liste dodáva: Traja sú, čo svedčia: Duch, voda a krv; a títo traja sú zajedno.

Uvedomujeme si hĺbku viery, ktorá plynie z týchto slov? Čo chcú povedať nám, hoci tiež máme problémy s porozumením nevýslovného tajomstva? Tu nám prichádza na pomoc aj kniha Nasledovania Krista. Jej autor sa pýta: Čo by človekovi osožilo, keby aj viac a lepšie pochopil tajomstvo Najsvätejšej Trojice, ale nemal by vo svojom srdci poníženosti, bez ktorej by sa Najsvätejšej Trojici mohol páčiť? Napriek tomu, že nechápeme tajomstvo Trojjediného Boha, odnesme si trojitú vďačnosť, ktorá nás zaväzuje k láske k Trojjedinému:

– Sme vďační, že Boh Otec je naším Otcom a zaväzuje nás žiť tak, aby sme boli hodní volať sa Božími deťmi.

– Sme vďační, že Boh Syn nás vykúpil a zaväzuje nás, aby sme si zošklivili hriech, lebo uráža nášho Vykupiteľa.

– Sme vďační, že Boh Duch Svätý nás posväcuje a upevňuje v našom srdci chrám Najsvätejšej Trojice. Zaväzuje nás, aby sme sa otvárali pre jeho dary, ktoré nás robia Božími deťmi.

– Buďme vďační Najsvätejšej Trojici, v mene ktorej sme boli pokrstení, v mene ktorej nám kňaz udeľuje rozhrešenie, vysluhuje sviatosti a Cirkev nás raz bude aj odprevádzať na večnosť.

Možno ste čítali román Malomocný kráľ, v ktorom sa opisuje porážka jednej križiackej výpravy. Nad rozpáleným bojiskom stojí sultán, naplnený radosťou z víťazstva. V hlave mu aj napriek tomu víria rozličné myšlienky a vyprovokujú ho k otázke: Boh opustil kresťanov alebo kresťania opustili Boha? A odpovedá si: Kresťania zabudli na Boha, z ich presvedčenia zostali iba heslá a osobné záujmy.

Z tejto príhody pre nás plynie poučenie: Boh nás neopustí, pokiaľ my neopustíme jeho, lebo on nás miluje aj vtedy, keď my prestaneme milovať jeho. Nikdy sa neodvráťme od Boha a pričiňme sa, aby naša duša, až skončí svoju pozemskú púť, vrátila sa čistá do náruče Trojjediného Boha.