K osamelému pustovníkovi prišli jedného dňa ľudia. Opýtali sa ho: V čom vidíš zmysel svojho života v takom tichu? Pustovník práve čerpal vodu z hlbokej nádrže. Návštevníkom povedal: Pozrite sa do nádrže! Čo vidíte? Ľudia do nej znovu pozreli. Áno, teraz vidíme seba! Pustovník povedal: Vidíte, keď som predtým naberal vodu, bola rozčerená. Teraz je tichá. A skúsenosť s tichom? Človek vidí sám seba.

Úryvok svätého evanjelia nám približuje dianie po Ježišovom krste. Duch, ktorý na neho pri tejto udalosti zostúpil, ho teraz vedie na púšť do samoty, aby sa pohrúžil do modlitby, do rozhovoru so svojím nebeským Otcom. Po čase k nemu prichádza diabol, aby ho pokúšal. Však Ježiš, telesne síce zoslabnutý, ale na duchu veľmi posilnený, nám ukazuje, v čom by mal spočívať náš boj s diablom. Ako sa môžeme dočítať u iných evanjelistov opisujúcich túto udalosť, Ježiš svojimi odpoveďami na jeho pokúšanie jasne prehlasuje: Dôverujem Bohu, ktorý určuje čas a spôsob pomoci. Jadro priebehu každého pokúšania vystupuje teraz na svetlo. Satan postupuje dôverne: Nemôžem takéto poklady ukázať hocikomu. Ty sa mi však zdáš byť toho hodný. Len jednu maličkosť, krátky prejav úcty, a sú tvoje. Ježiš sa pri týchto pokušeniach neprehlasuje otvorene za Božieho Syna. Volí si slová Písma, ktoré môže satanovi namietať i každý iný človek, keď príde do pokušenia

V Kristovi sme boli pokúšaní aj my sami a v ňom sme zvíťazili. Neraz si všímame, že Kristus bol pokúšaný, ale poďme aj ďalej a uvedomme si predovšetkým jeho víťazstvo. Veď keby nebol pokúšaný, nebol by nás naučil ako zvíťaziť, keď budeme v pokušení. Pokušiteľ nenašiel pripravenú pôdu v srdci Ježiša Krista a to isté sa vyžaduje aj od nás. Začiatok nášho nešťastia spočíva v tom, že v pochybnostiach a nedôvere sme strnulí, miesto toho, aby sme v živote o vieru bojovali a pozerali sa na mnohé udalosti očami viery. Netreba zabúdať, že Boh vždy zvíťazí nad zlom, a teda aj my, ak sa do toho neľahkého zápasu púšťame spolu s ním. Boh nás nikdy nedovolí skúšať nad naše sily .

Mnoho ľudí v súčasnosti sa bojí samoty. Boja sa do svojho vnútra. Majú strach, že nebudú schopní zniesť ticho a vidieť v ňom samých seba. Práve v samote sa môžeme stretnúť s Bohom. Len ak dokážeme odstrániť všetky rušivé elementy každodenného zhonu, len vtedy sme schopní naladiť sa na frekvenciu, na ktorej sa k nám prihovára Múdrosť. Veď aj v žalme môžeme čítať: …V samote mi múdrosť zjavuješ. Boh sa nám dáva poznať a chce, aby sme v stretnutí s ním a pod vplyvom jeho múdrosti dokázali spoznať aj samých seba, a tak posilnení touto skúsenosťou a pravdou o sebe, pretvárali náš život. Aj samotné pôstne obdobie nás pozýva k tomu, aby sme nachádzali cestu k Bohu aj k sebe, aby sme ju neustále prehlbovali. Táto cesta má svoju mapu vo Svätom písme. Tam môžeme nájsť odpovede na mnohé naše otázky a tiež aj obrovskú silu odolnosti pred nástrahami diabla.

Sv. Augustín sa často modlieval: Pane, keď dáš príležitosť (k hriechu), nedaj slabosť. Keď dopustíš slabosť, nedaj príležitosť. A keď dopustíš oboje, daj silu utiecť. Vstupujme do dôverného spojenia s Bohom v tichu samoty, čerpajme silu, ktorá z nej pramení a neustále ho prosme o pomoc v boji proti nepriateľovi našej spásy.