Iste si mnohí z vás vážia prácu. Ste radi, že máte zamestnanie, ktoré je aj patrične ohodnotené. Pre mnohých z vás je práca tiež koníčkom a neviete si bez nej predstaviť život. Predstavte si, že ktosi za vami príde a ponúkne vám postup v práci, alebo úplne novú prácu. Vtedy zostanete rozmýšľať, žiadate si čas na rozhodnutie a zvažujete všetky za aj proti. Niekedy býva také rozhodnutie veľmi bolestné.

V evanjeliu počúvame o dvoch bratoch o Petrovi a Ondrejovi. Aj oni mali prácu – boli rybármi. V rybolove s nimi spolupracovali iní dvaja bratia – Jakub a Ján. Bola to veľmi ťažká a namáhavá práca, ktorú však mali radi. Jedného dňa sa ale všetko zmenilo. Ježiš im ponúkol nové poslanie, novú „prácu“: Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.

Všimli ste si, aká bola ich odpoveď? Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Jakub a Ján ešte zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním. Je zaujímavé, že rybári sa nepýtajú Ježiša: Čo znamená, nasledovať ťa? Aké budeme mať povinnosti? Čo za to dostaneme? Ani nepovedali: Daj nám čas na rozmyslenie. Vyspíme sa na to a necháme si to rozležať v hlave. Musíme sa poradiť s rodinami a priateľmi. Ale ako konajú? Idú hneď, okamžite, v tej chvíli. Nevedeli, do čoho sa púšťajú, aká bude ich pracovná náplň, aký dosah bude mať ich rozhodnutie na ďalší život. Jedno ale vedeli celkom presne: Ježiš je ktosi, komu sa oplatí povedať ÁNO, on nie je obyčajný človek. Ján Krstiteľ, ich niekdajší učiteľ, povedal o Ježišovi, že je Božím Baránkom, ktorý sníma hriechy sveta, krstí Duchom Svätým a je Božím Synom. Možno, keď odchádzali, zostali za nimi nechápavé pohľady otca, matky, manželky, detí, príbuzných... Zostali osirelé lode a siete. Na druhej strane treba povedať, že aj Ježiš veľmi dobre vedel, koho oslovuje a povoláva. Boli to síce jednoduchí ľudia, ale nepoznali špekulácie a výhovorky, ktorí sa rozhodovali rázne a bez zbytočných prieťahov.

Aj my sme Bohom povolaní. Povolal nás vo chvíli krstu. Každému z nás povedal: Ty si môj milovaný syn, milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie. Pri sviatosti birmovania nám zoslal svojho Ducha, aby sme neohrozene a so zápalom pracovali na poli evanjelia. Čo to pre nás znamená? V obchodoch, v úradoch, v dielňach, v školách, v rodinách, skrátka všade, kde sa ocitneme, máme kráčať v Ježišových šľapajach. Pritom máme zostať tým, čím sme – manželom, manželkou, dieťaťom, matkou, otcom, robotníkom, lekárom… a pracovať pre Ježiša. Tak to bolo aj s apoštolmi, ktorí ostali rybármi, ale v inom zmysle slova – lovili ľudí pre nebeské kráľovstvo. Nevyžaduje sa od nás, aby sme odchádzali z domu, od rodiny, zo zamestnania a smerovali kamsi na púšť a do samoty. Práve naopak. Tam, kde žijeme, máme žiť láskyplným životom a s láskyplným srdcom, ako žil Ježiš. Žiť tak, akoby on žil na našom mieste.

Je vidieť na mne, že kráčam za Ježišom? Pracujem pre neho? Vidia to na mne ľudia, s ktorými prichádzam do kontaktu? Hovorím svojím životom, že som veriaci?

Pozrime sa, ako krásne to dokázal slávny hudobný skladateľ Rossini. Na konci svojej skladby – Malá slávnostná omša – svojou starou rukou dopísal: Dobrý Bože, hľa, skončená je táto úbohá malá omša. Je to duchovná hudba, ktorú som práve teraz dopísal. Ja som bol zrodený pre operu. Ty, Pane, to vieš. Len troška vedenia a troška srdca a všetko je tuná. Buď tebe chvála a neodopri mi nebo.

Mohli by sme aj my každý večer pokojne povedať: Dobrý Bože, skončil sa dnešný deň, skončila sa aj moja práca. Snažil som sa ju vylepšiť kresťanskou láskou. Tu je výsledok. Buď tebe chvála a neodopri mi nebo!

Pán aj nám hovorí: Poď za mnou! Aká bude moja odpoveď? Povedzme v tejto chvíli Pánovi: Pane, hoci som slabý a nehodný, túžim byť tvojím apoštolom, a to nielen slovom, ale predovšetkým celým svojím životom!