Ako každú nedeľu aj dnes sme prišli do tohto nádherného chrámu. Je krásny, pretože má srdce, a to srdce milujúce. Je ním svätostánok, v ktorom prebýva samotný Boh. To isté by sa dalo povedať aj o každom jednom z nás. Aj my sme tu ako chrámy a v našom srdci by mal prebývať náš nebeský Otec. Ale je tomu naozaj tak aj v skutočnosti? Slová môžu byť pekné, ale čo z toho, keď realita je niekedy úplne iná.

Ježiš vstupuje do Jeruzalema, aby sa v chráme mohol stretnúť so svojím Otcom. Je plný radosti, no tá sa už pri vstupe do nádvoria premieňa na svätý hnev. Iste si viete predstaviť ten hluk, ktorý tam asi bol. Zmätené výkriky ľudí a zvieracie zvuky dráždili jeho sluch. Obdobie Veľkej noci poskytovalo príležitosť k najrozmanitejším obchodom. Ježiša tento obraz veľmi pobúril, čím sa navonok prejavil jeho božský hnev, ktorý horel v jeho vnútri. Týmto jeho výstupom boli prekvapení všetci naokolo a hneď sa ho aj pýtali: Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť? Touto otázkou akoby pripúšťali, že Ježiš robil podľa zákona, a že Boh ho mohol poveriť touto úlohou. Ale k tomu bol potrebný dôkaz, čiže zázrak, ktorý mal potvrdiť jeho naozaj božské poslanie. Svojou odpoveďou: Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím, im naznačuje a dáva do pozornosti duchovný chrám, čo však oni, materiálne zmýšľajúci, nevedeli pochopiť.

Aj naše srdce má byť príbytkom Boha, nášho Otca, a tak sa na to skúsme pozrieť aj z iného pohľadu. Aj naše srdce je chrám, ktorý môžeme prirovnať k tomu Jeruzalemskému. Častokrát je však preplnené zbytočnosťami, ktoré tam vôbec nepatria. Sú to predovšetkým naše hriechy, neresti, jednoducho všetko zlé, čo sa tam nahromadilo od našej poslednej spovede. V mnohých prípadoch je toho veľmi veľa. Približuje sa Veľká noc a s ňou spojené pôstne obdobie, v ktorom si máme uvedomiť našu malosť, našu hriešnosť. Prichádzame na svätú spoveď, čím jasne dávame najavo, že chceme, aby sa naše srdce premenilo na krásny a čistý chrám Boží. Na pomoc nám ide v ústrety sám Spasiteľ Ježiš Kristus, ktorý milosťou posväcujúcou očisťuje náš chrám od našich hriechov, od všetkého, čo ho doteraz špinilo a znehodnocovalo. Peňazomenci a predavači sa nám môžu javiť ako samotný diabol, u ktorého neraz rozmeniavame našu získanú milosť posväcujúcu na čosi iné, príjemnejšie, za krátkodobé pôžitky, za ktoré sme ochotní vždy zaplatiť. Diabol nám to bude neustále a s radosťou ponúkať a meniť, až kým nepadneme na dno a nezistíme, že už nie sme chrámom, v ktorom by prebýval Boh. Dávajme si preto veľký pozor, strážme si a chráňme silnú milosť posväcujúcu, ktorou sa príbytok nášho nebeského Otca vynovuje a zveľaďuje. Rozkážme spolu s Kristom predavačovi a peňazomencovi, čiže diablovi v jednej osobe, aby si zobral svoje veci a odišiel z nášho srdca. Urobme si v ňom dom modlitby, dajme mu tú pravú podobu a význam, aký majú všetky chrámy na svete. Sú to domy modlitby, v ktorých sa môžeme stretnúť s Pánom, a tak pretvárať naše srdcia podľa jeho srdca.