Je mnoho ľudí medzi nami, ktorí si sťažujú, že v živote museli okúsiť veľa nešťastia. Čo je pre nich nešťastím? Napríklad, keď si zlomia ruku alebo nohu, keď im niekto blízky zomrie, či keď následkom ohňa alebo vody prídu o majetok. Iste podobné alebo ešte horšie nešťastie postihlo aj mnohých z nás.

Jedno veľké nešťastie máme spoločné a postihuje všetkých bez rozdielu – nešťastie hriechu. Hriech je najväčšia urážka Boha, najväčšie zlo, najväčšia prekážka medzi človekom a Bohom. Pán nás však pozná a vie, akí sme krehkí, preto aj v dnešnom evanjeliu akoby chcel dať balzam na našu ubolenú dušu, keď povedal: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

Tieto slová Ježiš potvrdil svojou smrťou na kríži, ktorou nás zmieril a zmieruje so svojím Otcom. Áno, zmieruje, a to vždy, keď hriešnik prejaví ochotu vyznať sa Bohu zo zla, ktoré napáchal a odprosiť ho. Zmierenie sa uskutočňuje vo sviatosti zmierenia. Je to sviatosť nekonečnej Božej lásky a milosrdenstva. Veď celý Ježišov život bol spojený s odpúšťaním. Spomeňme na Zacheja, Léviho, cudzoložnú ženu, malomocného, Máriu Magdalénu… Odpúšťať učil aj svojich apoštolov, keď Petrovi a cez neho aj nám, povedal: Nie sedemkrát, ale sedemdesiatsedemkrát musíš odpustiť… Preto aj po svojom zmŕtvychvstaní povedal učeníkom: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané. Táto moc od apoštolov prešla na biskupov a tí ju odovzdávajú kňazom. Kňaz neodpúšťa vlastnou mocou, ale mocou Boha. Len ak by kajúcnik neprejavil dostatočnú ľútosť, alebo by sa odmietol polepšiť či zanechať príležitosť k hriechu – nemohol by obsiahnuť rozhrešenie.

Pohovorme si preto o sviatosti zmierenia, aby sme si ju mohli radi a najmä s úžitkom vykonať, a to nielen v tejto svätopôstnej dobe, ale vždy, keď budeme cítiť, že sa vzďaľujeme od Boha. Sviatosť zmierenia má päť častí, ktorých splnenie predpokladá dobrú a užitočnú svätú spoveď.

Prvá časť je spytovanie svedomia. Každý hriešnik, musí začať pokánie tak, ako ho začal márnotratný syn – pohľadom do vnútra – uvažovaním o hriechoch, chybách a pokleskoch. Obraz o stave našej duše nám môže poskytnúť tzv. spovedné zrkadlo. Nepodceňujme prípravu na spoveď, lebo koľkokrát príde človek do spovednice úplne nepripravený a keď mu kňaz chce pomôcť, začne sa urážať, že kňaz sa nemá čo vypytovať, ale má iba ticho počúvať. Už sme viackrát hovorili o dennom spytovaní svedomia, ktoré nám môže veľa pomôcť s prípravou na svätú spoveď.

Po spytovaní svedomia nasleduje druhá časť – ľútosť nad hriechmi. Boh má vidieť, že nás mrzí, keď sme ho urazili, chceme sa napraviť a zmeniť. Veď aj sám Ježiš nás vyzýva k ľútosti, keď hovorí: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Len od dobrej a úprimnej ľútosti možno očakávať obrátenie a nový život.

Opravdivá ľútosť nás privedie k tretej časti – k silnému predsavzatiu. Je založené na našej pevnej vôli. Hoci cítime, že sme krehkí, Boh musí vidieť našu snahu po náprave. Silné predsavzatie má byť konkrétne zamerané na odstránenie našej skutočnej chyby. Buďme si istí, že Boh vysoko hodnotí aj našu snahu a milimetrové kroky, ktoré pri náprave robíme.

Tieto tri časti spovede majú sa konať doma, v pokoji, aby sme dobre pripravení mohli vstúpiť do spovednice.

Dostávame sa k štvrtej časti – vyznaniu hriechov. Po privítaní kňazom treba povedať, kedy sme naposledy prijali sviatosť zmierenia, a potom nasleduje vyznanie hriechov. Iste mi dáte za pravdu, že to nie je nič príjemné, pokoriť sa a žalovať na seba. Ale vedzme, že úprimné a jednoznačné vyznanie hriechov kňazovi, ktorý je náš brat v Kristovi a v tej chvíli je nástrojom odpúšťajúcej Božej lásky, prináša bohaté duchovné ovocie. Nemusíme mať strach zo zneužitia vyznania, lebo Cirkev každého spovedníka zaväzuje najprísnejším spovedným tajomstvom. Povinní sme vyznať všetky ťažké hriechy. Ak by sme úmyselne dajaký zamlčali, spoveď je neplatná a hrešíme ďalším ťažkým hriechom - svätokrádežou. Vyznanie hriechov ukončíme vetou: Na viac hriechov sa nepamätám. Potom si vypočujeme rady, poučenie a povzbudenie spovedníka k náprave života. Iste nás upriami na zintenzívnenie modlitby, k sebazapieraniu a ku konaniu dobrých skutkov. Kňaz musí naše polepšenie zahájiť. Preto nám uloží skutok pokánia alebo kajúci čin. Môže to byť modlitba, zbožné cvičenie, konkrétny dobrý skutok alebo sebazaprenie. Potom nasleduje ľútosť, ktorá má byť úprimná a má vychádzať z hĺbky nášho srdca. Ľútosť nie odrecitovaná alebo „odbrblaná“, ale pomodlená, naplnená bolesťou z urážky Boha a s túžbou sa napraviť. Po našej ľútosti nasleduje rozhrešenie a prepustenie kajúcnika.

Dostávame sa k piatej časti spovede – zadosťučineniu. Spočíva vo vykonaní toho, čo mi kňaz v spovednici uložil a samozrejme aj v osobnom poďakovaní sa Pánovi za odpustenie hriechov a v silnom predsavzatí sa polepšiť.

Je dobré pripomenúť, že spoveď je miesto na riešenie osobných ťažkostí a problémov, je miesto, kde sa necháme od kňaza duchovne viesť a s dôverou sa na neho obrátime. Mali by sme mať stáleho spovedníka, ktorý pozná našu situáciu a môže nás trvale viesť. Na to kňaz však potrebuje dostatok času, a preto nežiadajme od neho, aby sa nám dlho venoval vtedy, keď by to bolo na ujmu iným kajúcnikom.

Ako pristupujem k sviatosti zmierenia? Pripravujem sa dostatočne na jej prijatie? Ako často ju prijímam? Je liekom na moju chorú dušu? Kedy a aká bola moja posledná spoveď? Snažím sa po nej o nápravu života?

Stará povesť hovorí o perzskom kráľovi, ktorý zavraždil svojho brata. Každý deň chodil do záhrady, zastal pod vysokou palmou, kľakol si, vyhĺbil malú jamku a pošepol do nej: Som vrahom svojho brata. Takto sa chodil zbaviť bremena, ktoré ho tlačilo a znepokojovalo jeho svedomie.

Nie, my nemusíme šepkať do jamky naše hriechy, lebo Ježiš nám zanechal sviatosť zmierenia, kde sa môžeme úprimne vyznať a obsiahnuť odpustenie. Takým spôsobom sa zbavíme najväčšieho nešťastia – hriechu a uspokojíme si dušu. Dobre sa pripravme na veľkonočnú svätú spoveď a prosme aj za tých, ktorí nemôžu nájsť odvahu, aby prelomili v sebe strach a vyznaním zo zla, zmierili sa s Bohom. Nezabudnime na Ježišove slová, ktoré sú balzamom našej duše: Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.