Dnes už nikto nepochybuje o tom, že keď chce niekomu niečo vysvetliť, najlepšie to urobí na dajakom nákrese, obraze alebo príklade. Ak dokáže použiť dobrý obraz, zvládne vysvetliť aj tie najťažšie veci. Toho si bol vedomý aj Ježiš. Preto vždy, keď chcel poslucháčom povedať niečo dôležité, vyrozprával im podobenstvo. Podobenstvo je vymyslený alebo aj skutočný príbeh, čerpaný z prírody alebo z prostredia, známeho a blízkeho poslucháčom. Ježiš podobenstvá často používal. Svedčí o tom evanjelista Marek: V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril.

Dôležité podobenstvo obsahuje aj dnešné evanjelium – o zrne. K zrnu sa prirovnal sám Ježiš. On bol zrnom vloženým do života Panny Márie, do betlehemskej jaskyne, do tridsaťročnej nazaretskej samoty, kde klíčil. Potom vystúpil na verejnosť ako bohatý a plný klas a rozsieva svoje zrná-slová po palestínskej pôde. Potom vystúpil do neba a prikázal apoštolom a ich nástupcom, aby pokračovali v jeho činnosti.

Hoci my tieto zrná-slová už roky počúvame v kostole a denne čítame doma alebo na spoločných stretnutiach, nemôžeme oplývať veľkou spokojnosťou. Možno mnohí teraz prikyvujete a poviete si v duchu: Je to tak a vidím, že zo mňa asi nič nebude. Ale to nie je pravda! Ľudia, ktorí sa vyznajú v poľnohospodárstve, vedia, že zrno potrebuje mať inkubačnú dobu. Tak je aj s Božím slovom. Má u každého človeka inú inkubačnú dobu. Niekedy čaká aj roky, pokiaľ prinesie úrodu. Sami možno poznáte ľudí, ktorí po dlhých rokoch začali žiť podľa Evanjelia a prinášať úrodu. Čo k tomu dodať? My, čo sme dostali zrno viery do duše, máme ho opatrovať, prosiť Boha o vzrast a robiť všetko preto, aby sme vydávali svedectvo o Kristovi.

Niekto ale môže namietať: Dá sa to vôbec, keď sa cítim vo viere byť tak osamotený? Veď som jediný z nášho činžiaku, ktorý chodieva do kostola a v práci sa mi za to kolegovia ešte aj posmievajú. Potešme sa statočnosťou ľudí, ktorí iste prežívajú tie isté problémy, ako my. Desaťtisíce rehoľníkov protestuje proti pýche pokorou, proti vzburám poslušnosťou, proti neviazanosti čistotou a proti mamonárstvu chudobou. Žijú okolo nás rodiny, v ktorých láska medzi manželmi a deťmi dáva pocit pozemského raja a sú tak duchovne zdatní a krásni jednotlivci, že to až udivuje. To všetko sú zrná, ktoré klíčia a my nevieme ani ako. A každý, kto sa cíti v dnešnom svete opustený so svojou vierou, môže sa k týmto zrnám pridať. Nebuďme smutní, že sme jediní z činžiaku, z triedy alebo kancelárie. Nedajme sa znechutiť, ale naopak, buďme pre ľudí vzorom vo viere, aby aj naším pričinením vzrastal počet veriacich v Krista.

Helmut Radion mal otca Číňana a matku Írku. Túžil stať sa kňazom, čo sa mu aj podarilo. Vypuklo však prenasledovanie kresťanov a on strávil vo väzení a na nútených prácach 27 rokov. V roku 1983 ho prepustili. Odišiel do Francúzska, kde sa ho novinári pýtali, čo robil tých 27 rokov? Odpovedal: Modlil som sa a pracoval. Aj tak má život zmysel a dá sa slúžiť Pánovi.

Helmut bol zrnom. Klíčil, rástol a ľudia si to ani neuvedomovali. Napokon sa stal plným klasom, ktorý okolo seba rozsieval zrnká lásky k Ježišovi Kristovi. Kráčajme aj my v jeho šľapajach, modlime sa a čestne pracujme, aby sme tak slúžili Pánovi a našim bratom a sestrám.