Predstavte si, že z vašej rodiny, z rodnej obce alebo z mesta, v ktorom žijete, pochádza dajaká významná osobnosť. Veľmi radi sa pochválite, ako sa poznáte od malička, ako ste chodili spolu do školy, sedávali v jednej lavici, poprípade vás spájajú rodinné putá.

Spočiatku tak bolo aj s Ježišom. Nazaretčania boli naň hrdí, keď počuli, aké úžasné skutky robí. Iste sa mnohí chválili, že ho poznajú od malička, ba že patrí do ich rodiny a je vzdialený príbuzný. Po čase však táto hrdosť začala upadať a vytlačila ju závisť. Preto keď Ježiš prišiel do rodnej synagógy všetci boli presvedčení, že ich vyznačí, pochváli a poctí dajakým senzačným zázrakom. Ale nestalo sa tak. Preto sa začali na ňom pohoršovať a šlo to až tak ďaleko, že Ježiš sa začal čudovať ich nevere.

Ako vidíme, Kristus nebol od ničoho ušetrený. Musel zakúsiť aj odpornú a bludnú ľudskú neresť – závisť. A nás iste dnešné evanjelium podnieti k hnevu na Nazaretčanov, ktorí sa na slávneho rodáka osopili v synagóge, kde mali všetci vytvoriť rodinu Božích detí. My sa síce hneváme na Ježišových rodákov pre ich závisť, ale buďme úprimní, že táto zlá vlastnosť lomcuje aj s nami. Prejavuje sa rozličnými spôsobmi: cez neskrotnú vášeň, hnev, upodozrievanie, nenávisť… Lenže závisť nečíha iba na jednotlivcov, ale aj na celé spoločenstvá. Prejaví sa neznášanlivosťou, šomraním a opovrhovaním. Ba zastihne aj cirkevné spoločenstvá. Často sme svedkami, ako sa členovia spoločenstiev neznášajú, ako si závidia, ubližujú a pritom si myslia, že Božie kráľovstvo na zemi záleží len od nich. Preto môžeme doslova povedať, že závisť vládne svetom.

V čom však závisť spočíva? V čírom konštatovaní, že jeden je schopnejší ako my, alebo, že dostal viac, a to podmieni zmenu vzťahu k nemu. Na takúto reakciu človek reaguje dvojakým spôsobom: buď sa stiahne do seba, alebo začne útočiť, lebo sa cíti urazený. Nasleduje škodoradosť, ohováranie, intrigy, napätie, spory, nepriateľstvá, súdy, ba aj vojny a vraždenie. Kto sa z nás pri týchto slovách necíti vinný? Závisť začína už aj tu v kostole pri hodnotení oblečenia, účesu, voňavky a pokračuje pri porovnávaní bývania a auta, potom v práci pri porovnávaní výplat alebo v starobe pri porovnávaní dôchodkov. Iste by dlho trvalo, keby sme mali spomenúť všetky prejavy závisti v našom živote.

Závisť plodí ďalšie zlo, o tom nás informuje aj Sväté písmo. Už kniha Genezis spomína bratovraždu, ktorá bola spáchaná zo závisti a ďalej hovorí o Jozefovi, ktorého vlastní bratia predali zo závisti do otroctva. V knihe Samuelovej sa spomína závisť kráľa Saula voči Dávidovi. Nezabudnime aj na Pavlove listy, v ktorých závisť kritizuje a udáva ju medzi najzávažnejšie mravné neresti prvých kresťanských spoločenstiev, ale aj samotných misionárov. Čo máme robiť, aby sme sa jej vyhli? V prvom rade je najdôležitejšie odovzdať sa do Božích rúk. Ďalej je potrebné cvičiť sa v činorodej láske k blížnemu, a potom sa vytrvalo modliť za toho, kto nás najviac zvádza k závisti. Čím viac sa budeme snažiť v sebe premáhať závisť, tým viac v našom srdci bude Kristov pokoj.

Stará legenda hovorí o veľmi zlej žene, ktorá sa po smrti za svoje činy dostala do ohnivého jazera. Jej anjel strážca sa za ňu prihováral u večného Sudcu a povedal, že jedenkrát v živote urobila dobrý skutok – dala žobráčke cibuľu. Na to Sudca prikázal anjelovi, aby zobral zväzok cibule, položil ju na ohnivé jazero, a ak sa mu podarí ňou ženu vytiahnuť, vezme ju na milosť. Žena sa zachytila a anjel ju ťahal. No začali sa chytať aj iné duše, aby sa s ňou dostali z utrpenia. Ona však kopala a kričala: Len ja budem zachránená, nie vy! Cibuľa je moja, nie vaša! Vtom sa však zväzok pretrhol a ona spadla naspäť do jazera.

Legenda je veľmi poučná: závisť u človeka dokáže niekedy pretrhnúť posledné nitky, ktoré ho spájali s vyššími myšlienkami a dobrami, na ktorých sa mohol povzniesť bližšie k Bohu a k blížnemu.

Čo dodať na záver? Úprimne sa dnes nad sebou zamyslime, a keď niekomu z nášho okolia závidíme, snažme sa toho zbaviť a v budúcom týždni sa za tohto človeka intenzívne modliť.