Istý kňaz, ktorý dlhé roky horlivo účinkoval v pastorácii, okolo päťdesiatky ťažko ochorel a musel sa liečiť v nemocnici. Prišiel ho zastupovať mladý kňaz z inej farnosti, ktorého si ľudia tak veľmi obľúbili, že keď sa pán farár z nemocnice vrátil, už ho nechceli prijať. Žiadali, aby do konca mesiaca „zmizol z fary“, lebo ináč ho vyhádžu. Kňaz teda z farnosti odišiel do invalidity. Aké asi pocity mal v duši, keď ho veriaci odmietli? Je to bolesť, ktorá sa dá zniesť iba v silnej viere a láske k Ježišovi.

Aj pri čítaní dnešného evanjelia zaznieva akási bolesť. Svätý Ján, očitý svedok Ježišovho života, nám oznamuje, že mnohí z jeho učeníkov odpadli a nechodili viac s ním, čiže ho odmietli. Čo bolo príčinou tohto odmietnutia? Mohli by sme stručne povedať, že bol to nezáujem o veci duchovné. Vieme totiž, že deň predtým ich Pán nasýtil rozmnoženým chlebom a teraz im vyčítal, že prišli za ním len preto, aby im opäť dal materiálny chlieb, aby ich posilnil na ceste. Ale dnes, keď im chce ponúknuť duchovný chlieb, aby ich posilnil na životnej púti do neba, túto ponuku odmietajú. Vtedy mnohí povedali: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?! – a odišli od neho. Môžeme ale v tom vidieť dajakú Ježišovu tragédiu? Vôbec nie, lebo u Boha nejestvuje tragédia. Ježiš sa sám pýtal apoštolov: Aj vy chcete odísť? Jasne hovorí, že ich nedrží a sami sa majú rozhodnúť, či zostanú s ním alebo odídu. Z Ježišovho konania je zrejmé, že vysoko uznáva hodnotu osobného rozhodnutia, a preto nemôže vidieť osobnú tragédiu v tom, že sa niekto rozhodne odísť od neho. Naopak, nešťastie je v srdci toho, kto odchádza od Ježiša, lebo Písmo jasne hovorí: „Ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch.“

Aj dnes mnohí ľudia odpadajú od viery a toto nešťastie sa opakuje. Kde je príčina? Môžeme zase povedať, že v uprednostňovaní materializmu. Voľakedy bola cesta viery ľahšia. Ľudia si bez náboženstva ani nevedeli predstaviť život a ono všade požívalo úctu a vážnosť. V takých podmienkach sa viera ľahko pestovala v duši. Nikto veľmi nerozmýšľal, či veriť, alebo neveriť. A dnes sa tieto okolnosti obrátili. Viera nie je uctená a vážená, mnohí ju pokladajú za zaostalosť a prežitok. Potvrdzujú to reakcie čitateľov v novinách a aj výroky určitých politikov. Niektoré médiá ju potupujú a mnohé filmy a divadlá sa z nej často vysmievajú. Ten, kto chce dnes veriť, riskuje, že bude vysmiaty. Keď má smolu a v práci natrafí na ateistu, ktorý je jeho vedúcim pracovníkom, môže byť pre vieru postihnutý nielen výsmechom, ale aj materiálne. Pri takom riziku človek rozmýšľa, či má zostať verný Ježišovi, alebo ho zradiť. Preto tí, čo po takom uvážení zostávajú pri Ježišovi, majú u nebo oveľa väčšiu cenu ako tí, čo verili kedysi v neho, keď viera bola masová. Lebo Ježiš si nikdy nezakladal na masách. Vieme, že raz sa za ním hrnul zástup ľudí. Vtedy sa obrátil a povedal, že len ten je opravdivý veriaci, kto ho má viac rád, než otca a matku, syna a dcéru, majetok a všetko na svete a len ten je ho hoden. Koľko bolo v tej mase takých, ktorí šli za ním len pre senzáciu? Keď aj u nás mnohí odpadli od viery, to nebola Ježišova tragédia, a koniec koncov, plytká viera más aj tak bola vždy málo platná pre Cirkev.

Pekne to znázorňuje veľký spisovateľ Vasilij Šuškin vo svojej knihe „Strecha nad hlavou“. Opisuje skupinára kolchozu Nikolaja Sergejeviča Šurigina, ktorý prišiel na myšlienku zrúcať kostol v dedine a tehlu z neho použiť na ošipáreň. Doviezol tri silné traktory. Ľudia sa začali zbiehať, jojkať, vzdychať a želieť za kostolom. Vtom pribehol učiteľ, ešte mladý človek, v dedine veľmi vážený, a zvolal: „Okamžite prestaňte! Kto dal príkaz búrať?! Veď je to pamiatka zo 17. storočia!“ Šurigin sa na neho osopil: „Čo pcháte nos do toho, to nie je vaša vec!“ Učiteľ rozčúlený zakričal: „To je moja vec! To je vec ľudu! Nemáte právo, vy barbar!“ Šurigin kýval na traktoristov, ktorým sľúbil po fľaške vodky, ak to urobia. Motory zahučali, laná sa začali napínať a zástup zdesene vykríkol. Učiteľ zrazu prebehol na tú stranu, kde sa mal kostol zrútiť, postavil sa pod múr a zvolal na Šurigina: „Neopováž sa dotknúť kostola, lebo sa budeš zodpovedať za vraždu!“ Traktory zastali. Šurigin pribehol k učiteľovi, zdvihol ho ako vrece a odniesol preč od kostola. Učiteľ pritom kričal na ľudí, aby sa všetci postavili pod múr, lebo vtedy sa neopováži zrútiť kostol. No nik sa nepohol z miesta. Nik z veľkej masy sa nepostavil pod múr. Mlčali… Preto sa o chvíľu kostol premenil na hŕbu tehál… Prečo mlčali? Preto, lebo masová viera je plytká a málo platná.

Namiesto masovej viery nastupuje viera malých skupín, ako tomu bolo u prvých kresťanov. Lenže, bolo by tragické, keby viera malých skupín bola na úrovni iba voľakedajšej masovej viery. Tu sa vyžaduje hĺbka prvých kresťanov. Nádherné naučenie nám dáva svätý Augustín, keď vraví, že Sväté Písmo nám kresťanom nesľubuje pohodu, bezpečnosť a istotu, ale sužovanie, utláčanie a prenasledovanie. A sľubuje nám, že kto zostane verný v takých podmienkach až dokonca, ten bude spasený. Preto podľa Augustína nemáme reptať na pomery. Hlboká viera nespočíva v reptaní a v nárekoch. Svätý Pavol bol v žalári a odtiaľ písal niektoré listy veriacim, ktorí žili pod pohanskou vládou, ktorá ich prenasledovala a nereptal v tých listoch proti nej, ale sa zameriaval na vzkrieseného Pána, na vieru v neho a radosť z neho. Keďže jeho radosť z Ježiša bola živá a silná, zatláčala do úzadia všetky útrapy z prenasledovania viery.

Aj naša viera a radosť zo vzkrieseného Pána nech je taká živá a silná, že prekoná a prežiari tragiku našich náboženských pomerov. Prestaňme už snívať o ľahkej sviatočnej viere, sprevádzanej dychovou hudbou, zástavami a slávobránami. Všetku svoju energiu vložme do toho, aby sme práve v sťažených podmienkach ustavične prehlbovali v sebe vieru a lásku k Ježišovi podľa slov svätého Petra: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“